Třebíč je mestečko v Českomoravskej Vysočine (juhozápadná Morava). Niektoré jeho pamiatky sú dokonca zapísané v UNESCO. Nikdy som tam nebol a rozhodol som sa to napraviť tento rok.
Koncom júna mi každoročne končí najbláznivejšie obdobie v roku. Dokonca ani predvianočný stres sa na to nechytá. Ako som obracal strany mesiacov v diári a zbadal biely fliačik neuveriteľne som sa potešil. Hneď som overil čo je vo veci - či som niečo náhodou nezabudol poznačiť. Našťastie nie, 5.7. je štátny sviatok. Druhý deň mám dovolenku. To znamená predĺžený víkend a rýchly skok na zľavové portály nájsť niečo kam vypadnúť. Pred klasickými uponáhľanými destináciami typu Rím, Paríž, atď... som uprednostnil tiché prostredie slnečnej južnej Moravy. Konkrétne ma zaujala ponuka Třebíč. Nasledovalo klasicky overenie dostupnosti v danom termíne, kúpa a rezervácia...
Priznávam bez mučenia, hlava postupne vymývaná konzumom valiacim sa na ňu z každej strany si v prvom momente ani nevedela vybaviť kde sa Třebíč nachádza. Samozrejme, že keby ste sa spýtali, ktorá obchodná značka je na svete najcennejšia alebo ako sa volá výherca Farmy, určite by som sa tak žalostne neobracal na strýčka Googla a tetušku Wikipediu ako teraz.
Ťrebíč sa rozprestiera na oboch stranách rieky Jihlavy. Počiatky mesta siahajú až k roku 1101 kedy tu moravské kniežatá založili benediktínsky kláštor. V dnešných dňoch je Třebíč domovom asi 40.000 obyvateľov. Malebné prírodné prostredie Vysočiny a pozoruhodné historické pamiatky dávajú Třebíču osobitý ráz a príťažlivosť. Od roku 2003 sú v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO zapísané tri pamiatky – Bazilika sv. Prokopa, židovská štvrť a židovský cintorín. Viaže sa k nim jedna zaujímavosť – hneď po jeruzalemských sú třebíčske židovské pamiatky jedinými, ktoré boli samostatne zapísané v UNESCO.
Poďte so mnou na krátku prehliadku mestom. Zastavíme sa pri niektorých pamiatkach a podelím sa s vami o vlastné skúsenosti a postrehy. Snáď budete mať šťastie na lepšie (menej horúce) počasie a podaria sa vám lepšie zábery ako mne... Samozrejme je dobré sa vybaviť dávkou trpezlivosti a ísť vyslovene fotiť – to znamená nebrať so sebou ľudí, ktorých by hodinové čakanie na fotku mohlo nudiť.
Samotné mesto a jeho pamiatky vrátane obeda a návštevy nejakej tej krčmičky prejdete pri troche snahy za jeden deň. Je jasné, že v takomto tempe nebude čas, miesto a asi ani chuť vláčiť so sebou zrkadlovku. Vezmite si radšej nejaký kompakt a na „fotenie“ si vyhraďte niektorý iný deň. Rátajte ale s tým, že ak budete chcieť spraviť fotky určitých žánrov (napr. streetku), v malom meste asi nepochodíte ak to tam sami nepoznáte a neviete kde sa ľudia zdržiavajú a kde aké situácie možno očakávať. V židovskej štvrti je zopár zaujímavých miest v blízkosti (predpokladám) nájomných reštituovaných bytov odkiaľ z času na čas vybehne nejaké cigánča a o pár sekúnd sa stratí v prítmí pivnice náprotivného domu.
Ak budete chcieť vidieť pamiatky, navštívte informačnú kanceláriu a odporúčam kúpiť si spoločný lístok platný pre všetky pamiatky v meste (100 CZK). Prehliadky so sprievodcom začínajú v synagóge každú hodinu vždy 15 minút pred celou. Okrem synagógy počas prehliadky navštívite múzeum (Dom Selingmana Bauera), kde Vás sprievodca zasvätí do obyčajov židovského života (a zaujímavostí židovskej predmanželskej zmluvy).
Menora – sedemramenný židovský svietnik.
Zmiešaný tovar v obchodíku u Selingmana Bauera.
Pokladňa ako znak obchodu, i keď židia ich nepouživali.
Po individuálnej prehliadke židovskej štvrte sa smerom na západ dostanete k Bazilike sv. Prokopa. Nie som akéhokoľvek vierovyznania, ale takéto náboženské stánky ma vždy fascinujú svojou veľkoleposťou. Teraz tomu nebolo inak. Kamenná (žulová), trojloďová gotická bazilika s prvkami románskeho slohu (dĺžka cca 70 a výška hlavnej lode 23 m) je asi najkrajšia, akú som v našom bývalom Československu videl. Počas pracovného týždňa začínajú prehliadky každú hodinu (okrem 12:00). Veľmi milá sprievodkyňa vám hneď v druhej vete zatrhne akékoľvek fotografovanie. Ak budete dostatočne drzí, niečo sa vám podarí (od pása)... Pre tých, ktorí to s fotením vo vnútri myslia vážne odporúčam prísť sa pozrieť v sobotu predpoludním (cca okolo 9:30), a to z dvoch dôvodov. Za prvé, vstup je zdarma, čo vám ale môže byť jedno, lebo sprievodkyňu ste si už vypočuli. Za druhé, fotografovanie vám nikto nezakazuje. Bazilika sa v tom čase zvykne chystať na svadby.
Rieka Jihlava a v pravo časť židovského mesta s bazilikou Sv. Prokopa.
Vstupný bočný portál (objavený až v roku 1862) – najcennejšia časť baziliky.
Vstupná sieň zo zadného portálu.
V Třebíči sídli aj múzeum Vysočiny, no od roku 2010 je zatvorené. V súčasnosti prebieha rozsiahla rekonštrukcia jeho barokového sídla.
Kto zatúži po pohľade z výšky, asi 15 minút chôdze od baziliky je vyhliadková veža v blízkosti Karlovho námestia. Po zdolaní 162 schodov a dusna na medziposchodí (v priestoroch povaly) sa môžete kochať výhľadom na mesto. Ak tam pôjdete v lete pohrávajúc sa s myšlienkou, že by ste si vzali aj statív a urobili nejakú panorámku so slnkom zapadajúcim za bazilikou a nie ste práve machri v photoshope, zabudnite. Veža je otvorená do 18:00.
Mestská veža pri kostole sv. Martina.
Zaujal ma kríž vpravo.
Na fotku som čakal asi 15 minút. Práve keď som išiel stlačiť spúšť, zašlo slnko a stratil sa tieň
Kristovej ľavej ruky a svetlo z jeho očí. Zatiaľ som ale vyberal spôsob
zarámovania, aby som sa vyhol retušovaniu.
Pri vychádzaní z kostola som skúsil otvoriť aj pravé krídlo, aby som presvetlil aj pravú časť scény, aby
zámer abstraktného kresťanského kríža bol o zrejmý.
V domnienke, že židovský cintorín (navyše keď sa na ňom už nepochováva) bude bežne prístupný verejnosti sme sa tam vybrali asi o pol siedmej. Dúfal som, že aspoň tu niečo odfotím aj v mäkšom večernom svetle. Počas cesty k nemu sa náhle zotmelo. Z juhozápadu sa ozývala búrka. Moje plány opäť stroskotali. Ako sme sa k blížili k cintorínu s novým cieľom – nezmoknúť, privítal nás vysoký kamenný múr a zamknutá brána. Cintorín je oficiálne otvorený do 18:00. Za bránou sa z ničoho nič ukázal správca, že ak chceme, pustí nás, aby sme si to rýchlo pozreli než začne pršať. Vietor silnel a len čo sme sa dostali pod obrovské agáty, kúsok vedľa padol konár. „Uff“, pomyslel som si: „radšej to prečkám so správcom niekde bokom.“ Bola by to irónia „skončiť“ na cintoríne.
Správca nám otvoril dom smútku a usadil nás k nachystanému katafalku. Sediac vo dverách, popíjajúc červené vínko nám rozprával o Třebíči, o cintoríne, o miestnych židoch ako sa ich po vojne vrátilo len desať a rušení len praskaním v korunách stromov a rádiom na baterky položeným na kamenných schodoch sme búrku prečkali a bola to najpríjemnejšia návšteva cintorína a domu smútku. K hrobom na strmom úbočí sme už veľmi nešli, rozlúčili sme sa a so zvláštne dobrým pocitom odišli.
Narýchlo jedna fotka židovského cintorína, než začala búrka.
Katafalk a všadeprítomná Dávidova hviezda.
Nečakane milý a zhovorčivý správca cintorína, ktorý sa inak fotiť nechcel.
Takto naširoko to ani nepostrehol.
Ak som vás inšpiroval a vyberiete sa sem niekedy, možno sa vám budú hodiť nasledovné linky a informácie:
Virtuálna prehliadka: http://dreamboat.cz/virtualni-prohlidka/prohlidka001/
Turistické informácie: http://www.visittrebic.eu/turisticke-informace/
Parkovanie:http://gis.trebic.cz/ost/male/poi/brow.php?NAZEV=&KLICSLOVO=&TYP=R&client_lang=cz_iso&EDIT_ID=