El Caminito Del Rey je chodník vedúci pozdĺž obrovskej rokliny, blízko dediny El Chorro, v Španielsku. Pôvodný chodník začali stavať v roku 1901 a dokončili v roku 1905. Slúžil ľuďom, ktorí pracovali v hydroelektrárni nad roklinou. V roku 1921 po ňom prešiel aj kráľ Alfonz XIII., podľa ktorého dostal chodník pomenovanie. V španielčine El Caminito Del Rey, čiže Kráľova cestička. Chodník bol uzavretý v roku 2000 po tom, ako sa na ňom zabili piati ľudia v priebehu pár mesiacov. Dlho bola táto cesta považovaná za najnebezpečnejšiu na svete. V roku 2013 sa začala rozsiahlá rekonštrukcia, ktorá stála cca 9mil € (spolu s múzeom, ktoré je na začiatku cesty). Každopádne, dosť z histórie, kto chce, prečíta si o tom viac na internete.
Cesta bola znovuotvorená turistom v roku 2015. Vstupné na chodník sa neplatí, dôležité ale je rezervovať si lístok cez internet. Keďže je o cestu obrovský záujem, všetky lístky sú už na 3-4 mesiace dopredu rezervované. Sem-tam sa ale stane, že niekomu sa zmenia plány alebo si to rozmyslí a rezerváciu zruší. Takto to bolo aj v mojom prípade. Neváhal som ani sekundu a lístok na cestu som si zabookoval. Asi mesiac dopredu, ale aspoň sa mi pokojnejšie spalo. Vstup na cestu začína pri starej budove elektrárne, cca 2km od miesta, kde človek môže odparkovať auto.
Hneď na začiatku cesty vám je ale jasné, že toto už nie je tá najnebezpečnejšia cesta na svete. Vidieť, že na rekonštrukcii si dali záležať. Lávky vyzerajú solídne, zábradlia nerezové, kamerový systém po celej dĺžke chodníka. Pri vstupe človek dostane aj prilbu, to len keby náhodou padali nejaké kamene zhora. Chodník sa tiahne pozdĺž celej rokliny a s dĺžkou približne 5km je peknou prechádzkou v nenapodobiteľnej scenérií s krásnymi výhľadmi.
Keďže ľudí pri vstupe púštajú na chodník v skupinkách a vstupy sú kazdých 30 minút, tak je ťažké niekedy fotiť bez prekážajúcich turistov. Moja rýchla chôdza mi teraz ale bola výhodou.
Chodník sa tiahne miestami až 100m nad hladinou rieky, ktorá tečie skrz roklinu. Pod novým chodníkom však ostal aj starý ako spomienka.
Po prvom kilometri v skalných stenách chodník pokračuje cez “les” asi ďalší kilometer. Táto časť cesty je tá nudnejšia.
Kilometer ubehol a znovu sa dostávam na lávku v úpäti skaly. Tentokrát je vyššia, končiaca mostom. V tejto časti dobre vidno, kade viedol a ako vyzeral starý chodník. Je riadne doničený časom, na viacerých miestach betónová výplň úplne chýba a ostala len konštrukcia. Prechádzať sa po ňom v čase pred rekonštrukciou musel byť veľký zážitok.
Ani som sa nenazdal a už som bol na konci cesty. Po moste prechádzajúcom z jednej strany rokliny na druhú som prešiel ešte pár stovák metrov po chodníku do dediny El Chorro, kde som šiel na vlakovú stanicu. Vlak mal meškanie čiže som stihol aj ten skorší s ktorým som nerátal a nemusel som čakať na stanici 3 hodiny. Chodník vo mne zanechal zážitok do konca života. Každému, kto bude ma juhu Španielska a podarí sa mu rezervovať lísky odporúčam si túto cestu prejsť. Myslím, že ľutovať nebude.
Na záver pohľad na miesto, kde chodník končí. Všimnite si veľkosť ľudí kráčajúcich po lávke.
Cesta bola znovuotvorená turistom v roku 2015. Vstupné na chodník sa neplatí, dôležité ale je rezervovať si lístok cez internet. Keďže je o cestu obrovský záujem, všetky lístky sú už na 3-4 mesiace dopredu rezervované. Sem-tam sa ale stane, že niekomu sa zmenia plány alebo si to rozmyslí a rezerváciu zruší. Takto to bolo aj v mojom prípade. Neváhal som ani sekundu a lístok na cestu som si zabookoval. Asi mesiac dopredu, ale aspoň sa mi pokojnejšie spalo. Vstup na cestu začína pri starej budove elektrárne, cca 2km od miesta, kde človek môže odparkovať auto.Hneď na začiatku cesty vám je ale jasné, že toto už nie je tá najnebezpečnejšia cesta na svete. Vidieť, že na rekonštrukcii si dali záležať. Lávky vyzerajú solídne, zábradlia nerezové, kamerový systém po celej dĺžke chodníka. Pri vstupe človek dostane aj prilbu, to len keby náhodou padali nejaké kamene zhora. Chodník sa tiahne pozdĺž celej rokliny a s dĺžkou približne 5km je peknou prechádzkou v nenapodobiteľnej scenérií s krásnymi výhľadmi.
Keďže ľudí pri vstupe púštajú na chodník v skupinkách a vstupy sú kazdých 30 minút, tak je ťažké niekedy fotiť bez prekážajúcich turistov. Moja rýchla chôdza mi teraz ale bola výhodou.
Chodník sa tiahne miestami až 100m nad hladinou rieky, ktorá tečie skrz roklinu. Pod novým chodníkom však ostal aj starý ako spomienka.
Po prvom kilometri v skalných stenách chodník pokračuje cez “les” asi ďalší kilometer. Táto časť cesty je tá nudnejšia.
Kilometer ubehol a znovu sa dostávam na lávku v úpäti skaly. Tentokrát je vyššia, končiaca mostom. V tejto časti dobre vidno, kade viedol a ako vyzeral starý chodník. Je riadne doničený časom, na viacerých miestach betónová výplň úplne chýba a ostala len konštrukcia. Prechádzať sa po ňom v čase pred rekonštrukciou musel byť veľký zážitok.
Ani som sa nenazdal a už som bol na konci cesty. Po moste prechádzajúcom z jednej strany rokliny na druhú som prešiel ešte pár stovák metrov po chodníku do dediny El Chorro, kde som šiel na vlakovú stanicu. Vlak mal meškanie čiže som stihol aj ten skorší s ktorým som nerátal a nemusel som čakať na stanici 3 hodiny. Chodník vo mne zanechal zážitok do konca života. Každému, kto bude ma juhu Španielska a podarí sa mu rezervovať lísky odporúčam si túto cestu prejsť. Myslím, že ľutovať nebude.
Na záver pohľad na miesto, kde chodník končí. Všimnite si veľkosť ľudí kráčajúcich po lávke.
Pridaj komentár
