Prečo som sa rozhodol práve pre Nepál a tento trek? Mnohými turistami je označovaný ako najzaujímavejší trek na svete. A ktorý turista by nezatúžil vidieť na vlastné oči Himaláje a zažiť niečo úplne iné? Európa síce ponúka naozaj zaujímavé destinácie, ale životný štýl ľudí ma už ničím neprekvapí. Je to stále to isté. V modrom, červenom alebo žltom. Či už navšítim Paríž, Viedeň alebo Prahu, je to o tých kávičkách, parčíkoch, pamiatkach, doprave a normálne oblečených ľuďoch. Wow faktor už tam nezažijem. Preto som sa rozhodol pre úplne inú destináciu. Minulý rok som skoro nikde nebol a značne sa to podpísalo na mojom duševnom zdraví. V Bratislave som už mesiac pred odletom bol taký na ihlách po nudnej zime, že som sa nevedel dočkať kedy sa odlepím od letiska. Ďalší veľký faktor bol pohreb bratranca v mojom veku. Ihneď na druhý deň som si objednal tento zájazd a ďalší do Nórska. Uvedomil som si, že život na mňa nepočká. Tieto veci treba spraviť tu a teraz, pretože už sa k nim možno nikdy v živote nedostanem. Ľudia, ktorí majú tú víziu, že budú cestovať až na dôchodku, keď budú deti odrastené, bude zarobené-porobené vždy vyčarujú úsmev na mojej tvári. Len tak pre vašu informáciu najstarší účastník nášho tímu mal 53 rokov, druhý najstarší tam slávil 47 a ostatní sme mali menej ako 42 rokov. Bolo nás desať.
Na prázdnom bratislavskom letisku sa stretávam s Gabom a s Tiborom. Letíme z Bratislavy traja. Naše lietadlo meškalo 2 hodiny. Let z Bratislavy do Dubaja prebiehal relatívne hladko. A priznám sa, že si ho s odstupom času po tom všetkom čo sme následne v Nepále zažili ani moc nepamätám. Iba pred pristátim v Dubaji si dovolil brigádnik FlyDubaj nejakú zvláštnu vývrtku, ktorú som ešte počas lietania nezažil.
Po zhruba šesť hodinovom lete z Dubaja do Káthmandu nás uvítalo slnkom zaliate mesto a náš sprievodca Danuri s vencom z čerstvých kvetov. Káthmandu je veľmi rušné mesto plné prachu, dopravy, klaksónov, drótov, skútrov, bicyklov, rikší a ľudí, ktorí sa tu zabudli ešte v 60-tych rokoch. S Tiborom sme si potom vyvinuli takú frázičku vždy keď sme videli farebne vyobliekaného západniara vo veku asi 60 rokov s ezo-úsmevom, že ďalší, čo je stále na rozcestí…
Nasleduje jazda taxíkom a my sa snažíme vstrebávať tú prehustenú dopravu, zvuky a vizuálne dojmy. Náš hotel sa nachádza priamo v rušnom centre zvanom Thamel. Ihneď po zvítaní so Sanchom sa vyberieme skúmať toto zaujímavé mesto. Najlepší sú na Nepále ľudia a ničím riadená premávka. Klaksón sa používa prakticky non-stop ako dorozumievací prostriedok. Po hodinke-dvoch sme sa vrátilli, pretože na nás dosadla únava z letu aj časový posun. Nafotil som pár fotiek, ktoré som žiaľbohu neskôr musel zmazať, pretože som v Upper Pisangu nemal miesto na karte zrovna keď prebiehala súťaž domácich v ľukostrelbe. Hovorím si: “áááále, však posledné dva dni budeme v Káthmandu a narobím týchto fotiek 2596 za pár minút.” Človek mieni, zemetrasenie mení. Ako správni hrdinovia sme si povedali, že nepôjdeme spať, ale po návrate do guest house nám obidvom vybehli slintavé jazyčiská na posteľ a chrápali sme s Tiborom dobré dve hodiny. Klíma i cesta boli vyčerpávajúce a nie sme na ňu zvyknutí.
Tohto pána som odchytil ihneď ako som ho zbadal. Neskôr v októbri som mu po Danurim poslal vytlačenú fotku.
Jediné fotky z Káthmandu ktoré mám. Ostatné padli za obeť hláške card full…
Tak takto vyzerajú ulice Thamelu za bežného dňa. Bože ďakujem, že som sa nenachádzal v čase zemetrasenia tu…
Elektronickí závisláci dorazili už aj sem. Fotené večer v Gaia reštaurácii.
Zamenil som pár stoviek a dostal som krabicu a pol potlačených papierov. Balím ich do rôznych ruličiek, pretože sa mi nezmestia do peňaženky. Tie skrývam pod posteľ, za záchod, pod koberec, aby mi v prípade krádeže aspoň jedna životodarná rulička zostala. Na večernom strenutí s ostatnými členmi zájazdu som večeral pivo Everest. Rozhodol som sa, že rýchla aklimatizácia bude najlepší spôsob ako sa zladiť s týmom a rušným mestom. Po chvíli však bolo jasné, že nezdieľajú so mnou nadšenie pre rýchlu aklimatizáciu. Evidentne tu chýbal Dano, ktorý sa aklimatizoval rovnako rýchlo ako ja nasledujúci deň v mikrobuse, keď padli prakticky všetky zásoby ohnivej vody. Po ochode nášho týmu do postele som začal popíjať najprv s majiteľmi podniku, ktorí tiež poodpadávali po dlhom dni a potom som sa presunul do vedľajšieho krámku. Tam som sa zoznámil s pár nepálčanmi a vymietli sme s nimi zopár barov. Mám jednu cestovateľskú zásadu. Vždy dôveruj prvý deň sám v neznámom meste neznámym priekupníkom v tmavých uličkách, ktorí ponúkajú neznámy tovar. Dobrodružstvo zaručené..
Okolo 2am nad ránom som vyšiel von z akéhosi baru a vôbec som netušil kde sa nachádzam. Kartičku s adresou hotela som nechal v krátkych nohaviciach, ktoré som si narýchlo prezliekol. Takže som ani netušil ako sa volá môj hotel. Pamätal som si len názov reštaurácie, kde sme jedli. Gaia. Aspoň niečo. Problém bol, že som to vyslovoval s “G” namiesto “Dž” a domáci len nejak nechápavo krútili hlavou, že o čom točím. Naskočil som teda na rikšu, ktorá mi spravila peknú prehliadku nočným Káthmandu. Myslím, že rikšák zacítil príležitosť ma trošku ošúpať a spravil mi okružnú jazdu okolo mesta. Dokonca ma vedľa tejto reštaurácie aj vyhodil, ale v tme so zatiahnutými roletami som ju vôbec nespoznal. Po nočnej exkurzii som ho poprosil, aby mi našiel nejaký hostel. Bola to úplná diera, ale moc na tom nezáležalo. Toto má byť predsa trek o odriekaní, utrpení, zoceľovaní vôľových vlastností a abstinencii… Pomyslel som si ráno múdrejšie večera, veď ono sa to nejako samo vyrieši. Samo a Sato to vyriešia. Akurát som mal trocha stres z toho, že všetci máme odchod o 10am kedy sa presúvame do dedinky Bhulbule. Je zaujímavé, ako sa vám zdanlivo neriešiteľná situácia sama vyrieši s troška triezvejšou hlavou. Ráno som sa zobudil asi okolo 7am a vyšiel som na ulicu. Tam ma zhodou náhod nabral ten istý rikšák. Tentokrát sme to skoro hneď našli. Objednal som si raňajky a zachvíľu som sa stretol s Tiborom. Problém bol vyriešený. Tam sa mi prihovorila Andrea, ktorá to ráno priletela z Koala Lumpur. S odstupom času som veľmi rád, že som tento nočný výlet v Káthmandu podnikol, pretože už sme iba cez neho prešli na letisko, kde sme posledné skoro tri dni čakali na odlet.
Anjel strážny chodí niekedy aj na rikši v Káthmandu.
Ranné fotenie z rikše po opici vrelo odporúčam.
Jimi z Káthmandu.
Krásny príklad človeka na rozcestí…
Kabeláž v Káthmandu je jedna z vecí, ktoré pravouhlého európana neprestávajú fascinovať. Ale asi funguje…
Prvý deň nás čakal dlhý presun z Káthmandu do Bhulbhule. Doobeda som mal príšernú opicu. Autobus bol bez klímy, takže som iba pil vodu, prisahal, že už sa nedotknem alkoholu (prekvapivo som ho už ten deň nedodržal) a chcípal. Dano mi však dal tabletku paralenu, ktorá fantasticky zabrala a o pár hodín už som pil ohnivú vodu s ním. Nebyl čas lámat si hlavu tím kdo je kdo. Dvě dávky. Dano bol zároveň taká naša pojazdná lekárnička. Keď ste mali akýkoľvek problém, išli ste za ním a vždy vytiahol nejakú tabletku alebo prášok. Cesta bola samozrejme zážitok sám o sebe. Autá sa tu míňajú na o desať cm a nákladiaky idú jeden za druhým. Kolóny sú bežné. Vzduch veľmi prašný a dáva nám to zabrať. Ale radi si obzeráme okolitú krajinu a tešíme sa na spoločné dobrodružstvá.
Ideme sa s Gabom vyčmochtať na ceste mikrobusom do Bhulbhule.
Na kvalitnej vozovke dochádza občas pri obchádzaní ku kolíziám. Náš mikrobus je úplne vzadu.
Poslednú hodinu musíme isť jeepom, pretože cesta je ďalej skôr pre terénne vozidlá. Počas prestávky fotíme
Krásny príklad chutnučkých nepálskych ratolestí. Ťu ťu ťu… V pacičke zviera krovku, ktorými som ich výdatne kŕmil.
Prvé tri dni treku sa idú cez dedinky v tropických oblastiach. Sú tam milí ľudia, jednoduchí a úprimní. Spali sme v dedinkách Jagat, Dharapani a Chame. Asi na štvrtý deň sa mi stala dosť nepríjemná vec. Zobudil som sa na nejakú nočnú moru a triaslo sa mi celé telo. Pocit ako keby sa mi na chvíľu zastavilo srdce aj s dychom. Mravenčenie v rukách, tep dvesto a motanie hlavy. Myslím, že sme to prvé dni preháňali s chlastom a pili sme málo vody. Bol to pocit, ako keby som znovu nabootoval a prišiel zo záhrobia. Trocha ma to vystrašilo a už som sa potom krotil.
Nepál nie je sú Malé Karpaty a táto krásna divoká krajina nám na tretí deň ukázala svoj prvý zdvihnutý prst. Mrholilo a bolo zamračené, takže sme všetci dosť ležérne a s kapucňami na hlavách pomaly kráčali. Poniektorí z nás mali aj mp3 na ušiach. Cez našu turistickú trasu sa prehnala erózia pôdy o šírke asi 40 metrov. Obrovský nános mokrej zeminy, skál, snehu a celých kmeňov stromov. Minulo nás to možno hodinu, dve. Asi to mala byť predohra k tomu, čo nasledovalo 25.4. Našťastie sa tam v tom čase nikto nenachádzal. Ale Jeepy boli tým pádom odrezané od celého údolia. Od toho momentu sme všetci zdvihli náš level ostražitosti.
Gabo díky moc za túto fotografiu. Veľmi mi chýbala. Prvý zdvihnutý prst matky prírody.
Gabo večne v dobrej nálade.
Ranný čajík našich mocných nosičov.
Voda s naftovou príchuťou. Yummy.
Kúštiky masívu občas pretŕčajú akoby sa nám posmievali.
S Danom bojujeme s opicou a so slnkom. Museli sme neskôr zastaviť a dať si coca-colu, ktorú za normálnych okolností nepijem. Tam je predstava chladného kofeínového nápoja s bublinkami proste neodolateľná.
Osobne som do rýžových a iných políčok maník, ale tu som sa ich dosť nenapapal. Vidím to na Laos a Vietnam.
Hovorte si čo chcete. Ten čas im môžme iba závidieť. Piánko, však stihneme v budúcom živote…
Už prvý deň treku začíname pôsobiť ako rozbitá Napoleónova armáda vracajúca sa z Waterloo.
Cesty v Nepále sú romantika a zažitok v jednom.
Sme však tím bojovníkov a pod nórskou vlajkou dobývame ďalšie a ďalšie územia. Stále sme na Valentínu pokrykovali, nech ju schová, že budeme mať všade dvojnásobné ceny…
Ak by mi na letisku prezreli kartu, tak idem rovno do basy za pedofíliu. Našťastie som nebol sám kto považoval nepálske deti za veľmi fotogenické.
Jimmy, ktorý hral na túto dosku ako na gitaru. Mal som aj video. Teda myslel som si, že mám. Nemám…
Náš tým na raňajkách v dedinke Jagat.
No nie sú chrumkavé?
Sancho na všetko dohliada svojim skúseným okom.
Vedel som, že Nepál nebude ani tak o fotení krajiny ako ľudí.
Údolie s dedinkou Tal, kde sme obedovali.
Nepál je krajina inšpirácie a kreativia trekkerov bola ihneď hmatateľná.
Tibor prekonáva jeden z mnohých visutých mostov.
Táto milá tetuška nám ihneď spravila mátový čaj zo svojej bio zahrádky.
Tu sa balí ryža pre tretiu ríšu.
V Nepále som mal jasný cieľ. Obohatiť svoje portfólio o zaujímavé tváre.
Ide s nami aj 29 ročný sprievodca Danuri. Už dokonca láme aj slovenčinu. Robí túto prácu už okolo 14 rokov. Začínal ako nosič. Pýtal som sa ho, či niekedy trpel výškovou chorobou. Nikdy. Najvyššie bol v 7500m a fajčí v 7000m nad morom. Vyrástol v dedinke pri Evereste vo výške asi 3000m. Niekedy ide s nami na celodňový trek s pol litrovou fľaškou coca coly v zadnom vačku riflí a v druhej ruke žmolí cigaretu. Žiadna voda, batoh ani iné zbytočnosti… Občas poháňa našich nosičov palicou ako yaki a kričí na nich po slovensky: “nepálski somári!”. Na tomto tripe nás sprevádzajú štyria nosiči. Nosia ekvivalent asi dva a pol nášho batoha. Sú to všetko chlapci do 65kg, ktorí majú svoje zamestnania a toto je pre nich iba príležitosť ako si privyrobiť. Sám som si vyskúšal odniesť ich náklad štýlom ako to nosia. Zachytené o hlavu iba nejakým pásom látky. Po desiatich metroch mi niečo chruplo v krku a celý čas tohto pokusu mi idú hlavou slová “ty mój ….!” Gabo si to vyskúšal tiež. Skonštatoval, koľko to má asi kíl a potom ho to celého prevrátilo na schodoch. Po tom, ako sa skončí celodňový trek ešte blbnú, hrajú fotbal, alebo sa doberajú ako malé deti. Sú plní energie.
Naši nosiči. Dva metre, sto kilo. Na chrbte….
Náš anjel strážny. Vždy kľudný a vyrovnaný Sherpa Danuri s veľkým telefónom Samsung.
Vždy keď mali takto veľa energie, chceli sme prihodiť na druhý deň do ruksakov zopár kameňov. Ať si hoši zablbnou s kleštema a led lampou..
Danuri musí do ich radov vnášať kázeň všemožnými donucovacími prostriedkami.
No nič, budem musieť asi zamiesiť, nech ma to prejde
Priznám sa, že už si nepamätám ako sa toto miestečko volalo. Mali sme tam dobrý obed.
Nastal čas na malú reklamnú prestávku. Sancho sľúbil zľavu
Ospalá dogha hafananos nephalos.
Nechápem z čoho majú títo hoši krky. Asi z titanu.
Dedikou sa preháňajú domáci na miestnych bio motorkách.
A kolóna sa môže pomaly posúvať ďalej.
Pre niekoho Letanovce. Pre mňa zvláštna zabudnutá romantika a vítaný únik z civilizácie.
To je on. Nepálsky úsmev. Po prekvapení foťákom sa my takto netvárime.
Skrývame sa pred dažďom a vonku si bezstarostne tancujú tieto dzeci.
Nepál sa dá ťažko odfotiť alebo opísať. Musíte ho proste zažiť. Dedinky miestami pôsobia ako rómske osady, ale keď sa pozriete ľudom do tváre a zbadáte tie nefalšované úsmevy, je v tom veľký rozdiel. Krajina je zaujímavá a rozmanitá. Od tropických oblastí cez suché polopúšte a zasnežené masívy, pri ktorých pôsobia Eiger s Mont Blancom ako malé krtince. Mohutnosť týchto velikánov sa dá ťažko zachytiť na fotkách. Musíte pred nimi stáť.
Na papieri je to jedna z najchudobnejších krajín sveta. Elektrika na dedinách ide iba občas, záchod a sprcha sú na primitívnej úrovni. Ja ale vidím nezávislých farmárov, ktorí majú kus vlastnej pôdy, bývanie a žijú v spojení s prírodou. Riadia sa jej zákonitosťami. Majú útle schránky, neuveriteľnú vytrvalosť a silu. Žijú v komunite, majú čas sa navzájom stretávať a pomáhajú si. Bývajú vo vlastných chatrčiach, deti sa majú kde aj s kým hrať a rodičia ich nemusia strážiť 24 hodín denne. Tým pádom je výchova detí prirodzená, navzájom sa od seba učia. Často nepoužívajú žiadne nástroje modernej doby a robia otrockú prácu sami. Dokázali by sme my takto žiť? Myslím, že nie. Jednoducho sme už príliš civilizovaní – nemáme potrebnú odolnosť ani navýk. Vadí nám teplo, chlad, hlad, smäd, tma, sused, svetlo. Prechádzam okolo asi 10 ročného chlapca. Má v ruke obrovské kladivo a mláti ním do skaly neuveriteľnou silou. Pozerá na mňa zvláštne dospelým výrazom. Nikde na treku nevidím žiadneho depresívneho a psychicky vyčerpaného človeka.
Nepálci sú asi najfotogenickejší ľudia akých som kedy videl. Milo sa usmievajú a majú v očiach iskru, ktorú v Európe postrádam. Ak ste ešte nemali rodičovské pudy, tak tam ich dostanete. Komické je, že ja s Tomášom sa ideme dokrútiť z toho aké sú milé a chutné a dievčatá to necháva úplne chladnými. Alebo to skôr asi len tak dobre hrajú. Dnes nám robila obed jedna nepálčanka, ktorá sa nám všetkým páčila. Mala v sebe takú prirodzenú divokosť a prirodzenosť ako mustang. Pri odchode sme zistili, že je dvadsať dní po pôrode… Smekám klobouk pred nepálskou genetikou. Životná energia at its best….
Voda sa tu väčšinou kupuje v plastových fľašiach. Má chuť ako destilovaná technická voda. Čítam na fľaši, že prechádza komplikovaným procesom chemickej očisty. Osmózny filter, UV filter a aj nejaké ozónové. Niečo mi napovedá, že tento proces očisty sa nezačína s čistou pramenistou štruktúrovanou vodou roztopenou z grónskeho ľadovca. Liter vody tu stojí od 25 rupií až po 200 rupií za fľašku. Záleží od nadmorskej výšky a od toho ako moc vás chcú domáci spraviť. Alkohol tu ide slušne do peňazí. Pivo sa tu pohybuje od 2.75eur po cca 6.50eur za fľašu. 2dcl fľaša nepálskej whisky stojí cca 5eur čo je lepší kšeft.
Strava je jednoduchá a chutná. Často si dávame Dal Bhat. Jedlo z ryže a šošovice plus nejaké prílohy, ktoré zvyknú obmieňať. Výhodou je, že vám vždy zadarmo pridajú, takže sa môžete prejesť do sýtosti. Veľa z nás obľubuje takzvané mo mo, čo sú v podstate cestoviny plnené plnkami, skoro ako naše pirohy. Ja osobne mám rád variácie na tému ryža. Mäso nikto z nás neriskuje. Na raňajky majú vajcia, omelety, ovsené vločky. Všetko sa tu už prispôsobilo turistom a ich chutiam.
Dnes ideme už piaty deň a začína to byť cítiť. Konverzácií ubúda a ťažšie sa dýcha. Ako keby kilogramy pribúdali aj na hrudnom koši. Taký ten pocit, ako keby ste sa prežrali slaniny a neviete sa dobre zhlboka nadýchnuť. Sme tu pomerne skúsená skupina. Tibor je golem, ktorý ide rovnako do kopca ako z kopca, má za sebou Mont Blanc aj Elbrus. Andrejka bola minulý rok na Mount Everest base camp, Dano s Makim boli na Annapurna base camp. Ja sám som bol zatiaľ najvyššie iba v 4200m. V prípade akéhokoľvek zranenia je tu prístup možný iba vrtuľníkom. Jazda jeepom by trvala celý deň a aj to iba v prípade, že cesta je prejazdná.
Dorazili sme do Lower Pisangu. Pekná dedinka, kde to začína dýchať tou pravou atmosférou. Pred večerou sa ešte ideme pozrieť do Upper Pisangu, kde sa zrovna konala súťaž domácich v ľukostrelbe. Hrali si pritom na nástrojoch, radovali sa a spievali. Tomáš poznamenal: “V živote som nevidel takých šťastných ľudí.” Počasie na fotenie krajiny mi zatiaľ moc neprialo. Väčšinou bolo zamračené alebo bola úplne biela obloha. Spíme vo výške 3300m. Môj spací výškový rekord.
Ešte tesne pred dedinkou si hovorím, že vymením baterku do foťáku, pretože vždy sa vybije v ten najhorší okamžik. Tak som aj učinil. Čo čert nechcel, tak sa pre zmenu naplnila 32gb karta v tom najhoršom možnom okamžiku. Musel som narýchlo vymazať kopec fotiek z prvého dňa v Káthmandu.
Lower Pisang, kde sa nachádza naša lóža.
Danuri na ceste do Manangu.
Dorážame do Manangu, čo je väčšia dedinka ležiaca pri širokom riečisku rieky Marshyangdi vo výške cca 3500m. V Manangu sa dajú dokúpiť skoro všetky podstatné veci, dokonca je tu aj kino, kde sa premietajú filmy. Je to taký pevný medzibod, pretože sa tu konečne dajú dokúpiť všetky veci, ktoré potrebujeme a je tu aj telefónny signál. Dedinka Bhraka pred Managom sa mi veľmi páčila. Izby majú často iba preglejkové steny. Musíte si dávať veľký pozor keď niekoho ohovárate, pretože sa môže stať, že zakašľe 10cm vedľa vás.. Päť stupňov celzia začína byť štandard na izbách na ktorý si treba zvyknúť. Kúri sa väčšinou s pivom alebo s whisky.
Dnes som sa presvedčil, že tu pod mrakom naozaj dobre opaľuje. V BA som to považoval vždy za veľký nezmysel a smial som sa do ksichtu tým, čo to tvrdili. V Himalájach je to pravda. Ide sa nám dobre, aj keď miestami to pripomína pochod marodú. Jeden zakašle a ozve sa domino kašlací efekt. Pijeme už iba horúcu vodu a čaje. Dedinky sú malebné, začínajú meniť charakter. Na izbe som s Tiborom. Správny chlap z Považskej Bystrice. Nemáme žiadny problém, dobre spolu vychádzame a máme podobný zmysel pre humor aj pohľad na život. Ráno sme začínali vždy kalíškom slivovice alebo whisky. Doma ma trasie na kávu a sladkosti. Prišiel som sem a ani som sa ich nedotkol. Začínam mať pocit, že svoje neprirodzené životné prostredie a životný štýl musím kompenzovať nejakými aditívami, aby sa duša z tej prázdnoty nezbláznila.
Schádzajú sa tu ľudia z celého sveta. Prekvapivo najviac ľudí je tu z Izraela, zopár britov, američanov a nemcov. Stretli sme tu prekvapivo málo čechov. Stretol som po ceste jediného slováka na celom treku. Petra Salaja z Košíc. Už je dlhší čas na cestách. Neviem, čo sa s ním stalo, rozlúčili sme sa v Kagbeni. Podľa mojich výpočtov ho to mohlo chytiť na ceste medzi Jomsom a Pokharou. (s Petrom som sa potom skontaktoval. Boli na ceste mikrobusom do Pokhara. Keď tam prišli, čudovali sa, či je nejaké národné povstanie, pretože boli všetci na ulici. V roztrasenom džípe si zemetrasenie ani nevšimli) Takže ten lepší prípad.
V Nepále sa naučíte čupieť na záchode dlhý čas, ale na tomto mieste musím poďakovať aj Fredymu a jeho yogovému centru. Čupieť s pätami na zemi je v Nepále neoceniteľná vlastnosť. Čiže lýtka treba mať rozťahané. Ak sa rozhodnete niesť si svoj vlastný ruksak, naučíte sa obrúsiť si aj kolená.
Kontakt s okolitým svetom mi na počudovanie vôbec nechýba. Nezaujíma ma internet, emaily, facebook ani mobilný telefón. Všetko som to nechal doma, mám iba starú Nokiu, ktorú treba nabiť raz za 10 dní. Slúži hlavne ako budík. Problém nastal, keď sme prišli do ubytovní, kde majú wifi. Zrazu bolo po večeri hrobové ticho, každý smirgľoval toho svojho elektronického priateľa. Často som chodil radšej von niečo pofotiť. So spánkom mávam občas problém. Tibor je pravý opak. Idem sa vyčúrať, prídem naspäť a je tuhý ako poleno. Túto vlastnosť mu strašne závidím. Neoceniteľné pre každého outdoráka. Gabo sa volá priezviskom Točka. S Tiborom sme sa minule nasmiali, keď zahlásil: “kde je točka?” Hovorím: “Tam je Gabo o poschodie nižšie, čo mu chceš?” Začal sa smiať, že si chce vyprať a hľadá točku-kohútik od vodovodu. V živote som tento výraz nepočul.
Dnes sme išli z Manangu na aklimatizačku k Ice Lake (4600m) Teda mysleli sme si, že tam ideme. Nakoniec sme ale doplietli cestu z Manangu a dostali sme sa k malému kláštoru vo výške asi 4000m. Dnes viem, že to bol zásadný ťah, ktorý zvrátil celý náš osud. Kúpili sme si tam požehnanie od budhistického mnícha za 1 euro! Mám ho doteraz v podobe malej farebnej šnúrky. Ak budete mať niekedy možnosť kúpiť si požehnanie určite využite túto akciovú ponuku. Dnes viem, že rozhodlo, že sme boli v deň D na správnom mieste v správny čas. Najlepšie euro, ktoré som kedy investoval.
Po neúspechu o výstup k Ice Lake sme zišli dole a štyria z nás sme ešte raz išli zdola do výšky asi 4000m. Nasledujúci deň sme sa vydali už po správnej ceste z dedinky Bhraka. Páčilo sa mi tu, trek bol síce dosť ťažký, po ceste naspať veľmi smažilo slnko a hore bolo dosť snehu. Dostali sme sa po 4400m, kde sme sa so Sanchom rozhodli, že nepôjdeme ďalej a radšej počkáme ostatných. Ice Lake aj tak nebolo vôbec vidieť. Zajtra odchádzame po troch dňoch z Manangu. Presun do Yak Kharka 4050m. Malá dedinka s pár domami. Ihneď na to pokračujeme v rámci aklimatizácie do Ledaru.
Dedinka Bhraka pred Managom začína mať ten správny nepálsky charakter.
Prvé francuzáky s yakom.
Táto pani hrala veľmi pekné melódie na flautu. Krásne to dotváralo dojem z celého údolia nad Manangom.
Nepál je drsná, ale neopakovateľná krajina.
Skoro vždy som sa pri fotení stretol s kočkami, ktoré tiež radi fotili a skúmali okolitú krajinu. Zbytok týmu už väčšinou večeral.
S Danurim a jeho bratrancom-fotografom Karmou.
Absolútne kľúčové miesto celého treku. Skala, kde sme dostali požehnanie od mnícha za 1 euro. Splietli sme cestu na Ice lake.
A vyliezli sme si ešte raz do 4000m.
Mám už docela dosť, napriek tomu sa vnútorne teším a mám radosť. Máme radost Vinci? Máme…
Po návrate z ranného fotenia sa pripájam ku skupine a ideme tentokrát už správnou cestou na Ice Lake (4600m)
Danuri vo svojej typicky nepálskej páperovke Mammut a veľkým telefónom.. Žiadna voda, žiadne jedlo, jedna palička
Jednotlivé elementy Nepálu skĺbené do jednej fotografie.
K tejto krajine patria neodmysliteľne aj mustangy.
Malý kláštor nad dedinkou Bhraka.
Pomaličky ale isto stúpame ku Ice Lake. Je pekný smaživý deň a sme vďační za akékoľvek výhľady.
Annapurna znamená v preklade “Bohyňa úrody”
Súčasťou masívu Annapurna je 13 vrcholov s výškou nad 7000m. Hrebeň má dĺžku okolo 55km.
So Sanchom sa rozhodujeme už nepokračovať v snehu ďalej a čakáme na našu skupinu. Nechceme sa zbytočne vyčerpávať a výšku už aj tak dosť cítime. 4400m.
Roc Noir (7485m) bol prvýkrát zdolaný v Máji 1969 nemcami Obsterom a Winklerom.
Nepálska farmárska idylka
Tetuška u ktorej som si kúpil svoj skoro jediný suvenír z Nepálu. Chceli sme ich všetky nakúpiť v Káthmandu. Vzhľadom k udalostiam sa stal tento suvenír ihneď mojím talizmanom šťastia, ktorý už nikto nedostane
Predávala aj krásne šály. Jeden som kúpil sestre, ale pichá ako čerstvo oholená ježkova …………….. brada….
V pozadí Juan z Peru a jeho kanadská kámoška
Každý jsi nese své břimě. Na ceste do Yah Kharka, kde som sa stretol s Peťom z Košíc.
Supy poletovali v hojných počtoch a pomerne blízko. Akoby tušili, že už čoskoro bude pre nich hostina.
Príchod do dedinky Yah Kharka (4050m) V preklade Yačí salaš. Prvé prespanie vo výške nad 4000m.
Štandard na izbách troška klesol, ale nikomu to nevadí. Takisto veľa ľudom v tejto výške už akosi horšie trávi. Takže počúvame ťažké boje tráviacich traktov. Gabo má vo zvyku prísť k nám na izbu a komentovať, ako sme to opäť lepšie vymákli. Mali sme tam zmotané záclony do uzla. S veľkým úsmevom nám hovorí: “Áaaaaa, tak vy tu máte na izbe baldachýn! Po odmlke sa otočí ku dverám a dodá “a krásne dvojkrídlové dvere do kráľovskej lóže!?” Musel som si to odfotiť. S Tiborom sa na tom smejeme ešte po dobrej polhodine. Slovo baldachýn som nepočul snáď 15 rokov.
Baldachýn na izbe v Yah Kharka. Tibor si v kľude číta manuál k foťáku.
Dvojkrídlové dvere do kráľovskej lóže
Pochod bol dnes ľahký, dával som si načas, zaostával som za skupinou a fotil som každú hlúposť. Oddychoval som často, iba som prekladal z nohy na nohu. Tým, že som bol sám som sa ihneď zoznamoval s ľudmi. Keď idete s veľkou skupinou ľudí, vystačíte si sami a ľudia sa vám sami neprihovárajú. Tento deň som sa dal do reči s Juanom z Peru a jeho kanadskou kamoškou, stretol som prvého slováka Peťa z Košíc, s ktorým sme potom išli väčšinu cesty do Yak Kharka. Takisto dve angličanky Sáru s Danny a ešte zopár ďaľších ľudí. Dúfam, že sú všetci v poriadku. Z Yah Kharka ideme ešte o kúsok vyššie do Ledaru, kde trávime pár hodín na čaji.
Večer v Yah Kharka sa fotíme s Danuriho novou čapicou.
Ale Danurimu sekne ako uliata a vyzerá v nej autenticky. Je zo srsti yaka.
Ihneď ako namierim fotoaparát na nosičov, vedia ako majú zareagovať. Profesionáli. Zľava: Puri, Phemba, Hanbadr a Nuri.
Opúšťame Yah Kharka a vydávame sa na cestu do Thorong Phedi.
Nasledujúci deň absolvujeme presun do Thorong Phedi (4520m). Miestami sú tu veľmi nepríjemné úseky častého pádu skál, kde sa nachádza tabuľka: “Landslide area!” A je na vás, ako s danou informáciou naložíte. Aj Tibora jeden tesne minul. Holt toto sú živé hory a s podobnými úkazmi treba jednoducho rátať. Výška 4520m. Lámem tu tie svoje rekordy jak na páse. Piť pivo sa už nikomu nechce, poniektorí musia brať tabletky na spanie. Šlapeme pomaly, rozdýchavame často. Ale našťastie žiadne vážnejšie problémy. Zajtra nás čaká najnáročnejší deň celého treku. Prechod sedla Thorong-la pass 5416m. Vstávame o 2am. 1000 výškových metrov hore a 1700m výškových metrov dole do Muktinath. Máme obavy či to všetci zvládneme, ale zároveň vieme, že keď to zvládneme bude už pohodička. Teda aspoň sme si to mysleli…
A hor sa do Thorong Phedi
Unavení, ale začíname cítiť, že víťazstvo je na dosah ruky.
Nuri Sherpa sa raduje s nami z príchodu do Thorong Phedi.
Vstávame o 2am, poniektorí raňajkujeme. Ja si dávam iba čaj. Prechod do High Campu zdolávame za 1:10 veľmi miernym tempom, ktoré v tme určuje Danuri. Prekladáme z nohy na nohu, keď je treba tak sa počkáme. Ideme v absolútnom tichu s čelovkami. Šlape sa mi prekvapivo dobre, povedal by som, že sa mi išlo najlepšie z celého treku. Všetko prebieha hladko a o hodinku už si dávame čajík v preplnenom High Campe 4880m. Tam sme okolo hodinky až do úsvitu. Potom vyrážame k vytúženému Thorong-la pass. Vedie tam úzka kľukatá cesta lemovaná nevyspatými trekermi. Je nás tu dosť veľa, skupiny sa držia pokope a je ťažké ich predbehnúť. Extrémne pomalé skupiny ma dosť znervózňujú. Mal som takú ilúziu, že nafotím východ slnka vyššie, kde budú lepšie výhľady. Bola to len ilúzia, ktorá ma stála príliš veľa síl, ktoré mi neskoršie chýbali. Pri týchto trekoch nesmiete prepáliť štart. Pomaličky ako slimáčik, oddychovať, držať tep na veľmi nízkych otáčkach. Robil som presný opak
Ranný odchod z High Camp.
Úzka cesta je lemovaná nevyspatými trekermi.
Každá prestávka je vítaná. Začínam sa odpájať od skupiny a idem skoro celú cestu sám.Ponáhľam sa kvôli slnku.
Tieto rána mám vždy so zmiešanými pocitmi. Som unavený ako pes, ale tá krása ma prebúdza svojím chladným ranným pohladením.
Veľa ľudí má obuté akési tenisky alebo sú bez paličiek. Zopár ich zabalancovalo rovno predo mnou na hrane. Pravdepodobne im nedochádza, že zastaviť z toho svahu bez čakana je skoro nemožné. Ide síce o prašan a miernou ľadovou krustou, ale aj tak by som to neskúšal. Prekvapuje ma to, pretože na tomto úseku smerom nadol zahynulo minulý rok v októbri viac ako 40 ľudí pri snehovej búrke. Nám však počasie vyšlo naozaj na jedničku. Slniečko prelieza ponad vrcholky o 6:40am.
Viem, čo bude nasledovať, takže sa snažím ísť čo možno najrýchlejšie. Tieto grilovačky vo výškach nie sú moja obľúbená disciplína. Stále vyťahujem foťák, odfukujem čoraz častejšie. Idem väčšinou sám, občas sa dám s niekým do reči. Američan, dánky, nemci. Dýcha sa mi ťažko, rozdýchavam každých 30 metrov. Pripadám si ako správny couch potatoe, ktorý nikdy v živote nerobil žiadny šport a po 30 rokoch pred televízorom s burgrami a colou vyšiel na prechádzku do kopca. Pália ma stehná, slnko ma killuje. Miestami mindžujem, kde je už to ......vytúžené…. sedlo. Je to jeden z tých výstupov, kde vidíte horizont, myslíte si, že tam je už koniec, ale nemka zahlási, že sorry bráško, ešte je to asi 45 minút, tak dôjdete po ďalší horizont kde už má byť koniec, ale dánka s poľutovaním oznamuje, že sorry bráško, ale ešte to je ďaľších 25 minút. Som vyšťavený, hlavne zo slnka, zo vstávania, z výšky a z predošlých dvanástich dní šlapania. Motá sa mi troška hlava a cítim sa nejak mizerne a bez nálady. Stretávam tam Peťa z Košíc, ktorý prespal o 500m nad nami v High Campe. Ušetril si rannú vstávačku a skrátil si to o 500 výškových metrov, aj keď to má svoje riziká. Urobil mi fotku na pamiatku a rozhodol som sa ísť rýchlo dole. Necítil som sa vo svojej koži, nevedel som, za ako dlho dorazia ostatní. Stretol som sa iba s Tiborom. Preto opäť chýbam na skupinovej fotke
A od tohto momentu ide moja kondička o 50 % smerom nadol. Oscar sa do toho oprel…
Hadík sa sunie smerom k vytúženému sedlu.
Američan slovinského pôvodu mi robí pamätnú fotku.
V řade za sebou….
Človek je tu maličký a nepodstatný aj s veľkým egom… hora ho môže schrupnúť kedykoľvek sa jej zachce.
Po urputných bojoch vytúžené najvyššie položené sedlo sveta. Thorong-la pass 5416m. Nevíta ma nejak pompézne. Zopár vlajok a malá tabuľka.
Neviem, asi nejaký motivátor alebo pripomienka z minulého roku.
Štruktúram niekedy neviem odolať.
Zostupujeme s Peťom, ale príde mi to nekonečné.
Vytúžený tea house, kde sa odkladáme na skoro 2 hodiny.
Dávam sa na zostup do prvého tea house, ktorý mi príde ako nekonečný. V tomto rozpoložení človeku metre a čas ubiehajú akosi pomaly. Som vyslovene rád, keď konečne dorážam aj s Peťom do tea house a vystrieme si tam nohy a vyzujeme ťažké boty. Užívame si oddychu vyše jeden a pol hodiny. Potom sa s ostatnými vyberieme do krásneho údolia, kde sa nachádza cieľ našej cesty – Muktinath 3710m. Je to posvätné miesto. Podľa starej budhistickej legendy tu Guru Rinpoche, zakladateľ budhizmu meditoval počas jeho cesty do Tibetu. Nad dedinou sa nachádza kláštor, kde sú rovnako hinduistické ako aj budhistické svätyňe. Na toto miesto putuje každý rok veľké množstvo pútnikov. Veľmi sa mi tam páči. Je to krásne údolie obohnané vrchmi. Aj samotná dedinka mi príde ako fotogenické miesto. Bol to náročný deň. Na všetkých je vidieť tá úľava, že najťažší deň je za nami. Do tea house prilieta vrtuľník a nakladá nejakého pána, ktorému sa urobilo nevoľno.
Po dlhom dni nás víta Muktinath.
Páči sa mi tu prakticky ihneď. Kombinácia krásneho údolia, okolitých masívov a zaujímavých ľudí.
Pútnici na ceste do kláštorného komplexu.
Ihneď navečer sa vydám dokumentovať toto zaujimavé miesto. Opäť sám.
Asi je vám jasné, prečo sa toľko budov v Nepále zrútilo. Architektúra je na veľmi základnej úrovni.
Toto je presne ten typ fotiek, ktoré môžem…
Nepálčatká. Deti sú tu rovnaké. Vŕzgajú a dožadujú sa patričnej pozornosti…
Nad Muktinathom sa nádherne vypína majestátna osemtisícovka Dhaulágirí (Biela hora). Je to siedmy najvyšší vrch zeme, 8167m a až do roku 1838 bola považovaná za najvyšší vrch sveta. V roku 1988 vystúpil na vrchol slovenský horolezec Zolo Demján spolu s dvoma Kazachmi. Ich prvovýstup juhozápadnou stenou alpským štýlom bol ohodnotený ako najhodnotnejší výstup roka v Himalájach.
Sádhuovia, žobraví pútnici. Sádhú je asketa, ktorý sa vzdal svetského života, aby dosiahol najvyššieho duchovného cieľa. Vzdal sa troch životných cieľov: káma (zmyslové potešenie), artha (bohatstvo a sila) a dharma (povinnosť). Sú jednostranne zameraní na dosiahnutie mókši (oslobodenia) Všetko iba prostredníctvom meditácie.
Tento bol veľmi fotogenický, ale išiel z neho trošku strach. Mal v očiach taký zvláštny des užívateľa psychotropných látok.
Aby ste videli bližšie, čo mám na mysli.
Nazbieral som tu najzaujímavejšie fotky ľudí, aké som doteraz odfotil. Táto starká má neoficiálne 94 rokov.
Opúšťame Muktinath a vydávame sa cez hornatú krajinu do Kagbeni.
Pomaly sa vydávame suchou hornatou krajinou na cestu do Kagbeni 2800m. Okolo Kagbeni sa nachádza zaujímavá hornatá krajina s pekným výhľadom na vrchol Nilgiri. Ráno idem fotiť toto údolie a naposledy sa stretávam hore s Peťom, ktorý si tam tiež išiel ráno vyvetrať hlavu. Dole sa koná akási indická slávnosť, ktorú však nestíham nafotiť, pretože čakám na svetlo, ktoré mi nasvieti dedinu. Robíme posledné fotky a utekám dole, kde máme zraz s ostatnými. Naposledy sa pozerám smerom k vrchu kde na mňa Peťo máva. Má to takú zvláštnu atmosféru tieto rýchle stretnutia. Sú to prelietavé rýchle kamarátstva, pretože každému je jasné, že pôjdeme spolu maximálne deň, dva a zase sa naše cesty rozídu. Ale už to, že sme tu napovedá, že sme ľudia s podobnými záujmami a náhľadom na život. Maki si robí srandu, že či sme aspoň uronili slzičku…
Skákavka pred Kagbeni. Chýba Gabo, Maki a ja.
Kagbeni sa nachádza v peknom údolí s výhľadom na Nilgiri (Modrá hora 7061m)
V tomto obdobi je rieka prakticky skoro vyschnutá.
Ráno mi Peťo poslúžil ako vhodná mierka.
Kagbeni je zároveň vstupnou bránou do kráľovstva Mustang, kam je vstup prísne regulovaný.
Peter Salaj.
Danuri si spestruje program.
S našou skupinou sa ideme prejsť riečnym korytom a hľadať skameneliny. Kedysi boli Himaláje morským dnom. Ide o čierne kamene, ktoré treba šikovne rozbiť tak, aby vam pri odraze nerozbili hlavu. Baví ma pozorovať našu skupinu, ako sa uhýba odrazeným kameňom. Pripadajú mi ako šimpanzy, ktoré sa snažia otvoriť kokosový orech. Po pár tesnotkách odrazených kameňov okolo hlavy však ich aktivita začína nápadne utíchať. Dano však našiel naozaj exemplárny kúsok, aký som nevidel ani v stánkoch. Potom sme sa prešli korytom rieky do náprotivnej dediny a vyšlapali sme hore ku kláštoru. Bol však zavretý. Čaká nás posledný deň pešej túry z Kagbeni do Jomsomu. Tento deň mi prišiel ako najhorší deň celého treku. Slnko praží a neustále fúka nárazový vietor. Strašne sa všade práši a po príchode do Jomsom máme prach aj pod kožou. Vyslovene som sa ponáhľal dopredu aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou.
Riečisko rieky Kali Gandaki. Údolie tejto rieky je považované za najhlbšie na svete. Rozdiel spojnice dvoch masívov Annapurna a Daulaghiri s riečiskom pod touto fiktívnou spojnicou je 5571m.
Milý pútnik, s ktorým sme hodili reč v Jomsom. Znervózňuje moje materialistické ego, ktoré nevie pochopiť ako dokáže byť šťastný iba s plechovým kýblikom.. Jeho úsmev a kľud na duši ma ale presviedčajú.
Jeho kamarát.
Letisko v Jomsom, kde ráno pozorujeme odlety lietadiel.
Legednárna ubytovňa, kde si hlavu vykuroval Jimmy Hendrix.
Autentický Jimmiho nápis na stene, ktorý je asi neautentický. Ale šak budeme veriť, veríme (vďaka Gabo za tie fotky)
Jomsom je už väščie mestečko, plné prachu, ľudí, dopravy a nemá atmosféru Muktinath alebo Kagbeni. Najväčšou atrakciou je tu hotel, kde roku 1967 strávil niekoľko mesiacov legendárny Jimmy Hendrix. Svedectvom je jeho nápis vyritý do omietky interiéru. Napriek mu, že Jimmy tu naozaj bol, je autenticita tohto nápisu všeobecne spochybňovaná. Zostávame na hoteli a nalievame sa pivom v prievane, aby sme spláchli prach. Bohužiaľ som si týmto postupom totálne odrovnal hrdlo a ráno sa budím so zdurenými uzlinami. Lúčime sa s našimi nosičmi, ktorí už toho asi tiež majú dosť. Prajem im to, naozaj si to zaslúžia. Ráno si ešte natáčame pristávanie a odlety lietadiel z malého letiska priamo z terasy nášho hotela a pomaly nasadáme na horské bicykle.
Čaká nás celodňový presun do Tatopani. Všetci sa tešíme na zmenu. Po ceste nás však chytá slušný lejak, ktorí prežívame rôzne. Ja som na konci cesty išiel sám vpredu a schoval som sa k domácim do malej plechovej búdky, kde som si dával masala čaj. Chlapi to poňali ráznejšie a naložili nejakú whisky. Maki sa rozhodol, že záver etapy sa nechá odviezť mikrobusom. Ale aj tak to bol pekný zážitok a príjemná zmena. Do Tatopani prichádzam už dosť zničený a hrdlo mám dorazené. Privíta nás tam pán lejačisko, som rád, že už som pod strechou. Ale je tu sympatická ubytovňa v peknom prostredí a teplé kúpele. Vydržal som v nich pomerne krátko, mám chuť na litre čaju a teplú posteľ. Avšak predsa len prehovorím Tibora a načíname dve malé fľašky nepálskej whisky v miestnom bare. Akurát viem, že som objednal dobrú večeru, ktorej som sa ani nedotkol a popíjali sme s Danurim, ktorého čaká kariéra alkoholika ak bude ešte chvíľu sprevádzať slovákov. Z Tatopani nás čaká presun do Beni. Partia pokračuje na bicykloch, ja som sa však rozhodol ísť Jeepom a dal som bicykel Gabovi, ktorý uvítal zmenu.
Náš vodič Jeepu má asi 20 rokov a na nose ružové okuliare značky Ray Bum. To by mohol byť pravý čínsky fake. Na plné gule hrá celú cestu vysoko otravná nepálska muzika. Rozmýšľam, prečo sú tí vodiči všetci tak mladí. Gabo si myslí, že je to tým, že tí starší už zahynuli pri dopravných nehodách. Ak sa bojíte lietania, tak po jazde Jeepom po týchto cestách budete lietanie proste milovať. Nakúpite si plagáty rôznych typov lietadiel, ktoré si rozvešáte po byte. Kúpite si najväčšiu encyklopédiu lietadiel a naučíte sa naspamäť príbeh bratov Wrightovcov. Po večeroch budete s úctou a láskou skladať modely lietadiel. Ak vám vadia výmole na slovenských cestách, tak po jazde nepálskymi sa na slovensku zastavíte každých 100km a budete bozkávať slovenský asfalt a recitovať pri tom mantry. Cesty sú tu úzke, plné skál, výmoľov, vody, blata. Veľakrát ničím nespevnené. Hrozí pád do rokliny, alebo padajúce skaly. Nonšalatný prístup 20 ročného vodiča v ružových okuliaroch dodáva celej jazde ten patričný říz a trénuje vaše nadobličky, ktoré naplno vylučujú adrenalín, aby ste náhodou túto pamätnú cestu neprespali.
Presun Jeepom do Beni. Všimnite si malú šnúrku na Danuriho krku. Absolútne kľúčové požehnanie na prežitie v Nepále. Stojí rovné euro.
Beni je v podstate zaprášená autobusová stanica.
Ale výzdoba na busoch je pekná.
Nakupujem u tejto tetušky nejaké mandarínky a čaká nás dlhý presun do Pokhara.
U tejto sme nakúpili varené vajíčka, ktoré sú spestrením nášho jedálnička. Aby nám neodišli všetky svaly
Po asi dvoch hodinách sme dobehli našich cyklistov a Gabo mal evidentne bicyklovania po krk. Mal predstavu, že sa pôjde iba dole briežkom, ako spomínal oficiálny leták. Ale my už priatelia vieme, že oficiálne letáky netvrdia vždy pravdu. Na posledných kilometroch sme si to zase prehodili a na bicykli som išiel ja. Jazda jeepom je rozhodne nebezpečnejšia ako na bicykli, takže docela rád mám zase volant v ruke ja. Nasleduje presun mikrobusom z Beni do Pokhara. Všetci sme už dosť vyčerpaní a väčšina z nás má zápal priedušiek. Pokhara je moderné outdoorové turistické centrum Nepálu so všetkými vymoženosťami. Sú tu talianske reštaurácie, moderné kaviarňe aj turistické kancelárie. Kolorit mesta dotvára veľmi pekné jazero, kde sa môžete člnkovať. Som však dosť chorý a na nejaké veľké aktiviy nemám chuť. Večer si periem veci, dopisujem posledné dni do denníka a oddychujem. Chytá ma akási clivná nálada, že dobrodružstvo sa nám pomaly ale isto končí. Ráno sa naša partička ide člnkovať a pozrieť si klasický vyhliadkový bod z ktorého je vidieť krásne do okolia. Poniektorí išli na paragliding.
Ráno v Pokhara deň pred zemetrasením neveští nič zlého.
Prenajali sme si čln a išli sme sa prejsť ku známemu kláštoru a vyhliadkovému bodu na druhej strane jazera.
Spoločnosť nám robí krásavec Himalájskych hôr Maccha Pucchre (6993m), nazývaný tiež Matterhornom Nepálu. Je to posvätná hora zasvätená bohovi Shivovi. Je zakázané na ňu liezť a na jej vrchole ešte nikdy nestála ľudská noha.
World peace pagoda (Shanti Stupa) je postavená vo výške 1113m na kopci Ananda nad jazerom Phewa. Je to snehobiela budhistická stupa, ktorú postavili mnísi z Japonskej organizácie Nipponzan Myohoji, pod vedením Marioka Sonina. Pagody mieru sa stavali za účelom inšpirovania ľudí žiť v náboženskej a rasovej tolerancii.
Užívame si kávičku a výhľady na Pokharu.
Snažíme sa na nebi nájsť našich paraglidistov, ale nebola šanca…
Pokhara je príjemné miesto a turistické centrum Nepálu.
25.4.2015 – DEŇ D = ZEMETRASENIE V NEPÁLE.
Je 29. 4. 2015 ráno. Prvá noc doma v Bratislave. Spal som 12 hodín. Motám sa po byte a absolútne netuším čo so sebou. Pripadám si ako stroskotanec, ktorý sa vrátil do civilizácie a hral sa s vypínačom od lampy. Svetlo, tma, svetlo, tma. Zapínam po 25 dňoch smartphone, ale nejak neviem čo s ním. Počítač sa mi zapínať ani nechce. Rozmýšľam, čo mám spraviť prvé, druhé alebo či mám vôbec niečo robiť. Všade prazvláštne neobvyklé ticho, ani lístok na strome sa nepohne. V živote mi Bratislava neprišla taká kľudná. Volám pár ľudí na kávu, ale je pracovný deň a všetci zarezávajú. Robím si pomaly praženicu, toasty a fazuľu. Rozhodol som sa opustiť panelák a zobral som si so sebou malý laptop. Pripadám si tu ako vykorenený cudzinec. Železná studnička bude to pravé miesto. Šoférujem tam úplne automaticky, vôbec mi nevadí premávka, ani semafóry. Na nič nemyslím. Čakám s kľudom Nepálčana. Akurát ma prekvapuje tá rýchlosť, ktorou prebieha život okolo. Biely muž je akoby naspeedovaný. Rozhodol som sa dopísať do denníka deň D. Sadám si von na lavičku do Kamenného mlynu, kde otvárajú až o 2 hodiny. Som na slniečku, krásny štebot vtákov. Už sú listy na stromoch, krásny deň.
24.4. večer v Pokhare som bol chorý, hrdlo sa ozvalo na plné obrátky. Chalani išli do mesta na živú hudbu, ja som sa rozhodol kurírovať, popísať ešte čo-to do denníka a regenerovať. Mal som akúsi clivnú náladu. Denník som uzavrel s tým, že sa nám Nepálske dobrodružstvo skončilo a čaká nás už len dlhý a nudný presun mikrobusom do Káthmandu. Ale zároveň si hovorím, neblbni, ešte máš dva dni v Káthmandu, pozrieš si tam pamiatky, nakúpiš krásne suveníry, pofotíš si ľudí a miestny virvar. Ráno vyrážame skôr ako obvykle, bez raňajok. Cesta prebiehala klasicky, nudím sa, fotím si z okna, robím nejaké videá. Zastavili sme sa na raňajky, dal som si indické jedlo a kávu.
Na obed okolo 11:35 nám vodič opäť zastavil v malej dedinke s pár domami. Nikto nemá záujem o jedlo v reštike, sme už všetci najedení z predošlej zastávky. Domáci predávajú ovocie a tak sme sa všetci rozhodli obohatiť si jedálniček. Nakupujeme mandarinky a maličké banány. Zjedol som ich asi 10 ale už ma nebaví ich šúpať tak si dávam mandarínky. Sú plné kôstok a stále som akýsi nedojedený. Vraciame sa k busu a vidím Makiho, ako si dáva indické jedlo z malej reštaurácie. Mrknem na Gaba a rozhodli sme sa dotlačiť sa v reštaurácii. Rozhodnutie, ktoré nás skoro stálo život. Preto priatelia nebuďte nenažraní.
Vchádzame dovnútra. Objednávame si lístok za 120 rupií a naberáme si rôzne dobroty na tanier. Sadáme si dozadu, asi 10m od vchodu. Ten moment ako si dávam prvé sústo k ústam počujem strašný klepavý zvuk ako keby priamo po budove nad našimi hlavami išiel vlak, alebo veľký nákladiak. Všetko sa veľmi trasie, ten zvuk je otrasný. Vôbec nechápeme čo sa deje. Pozeráme sa na seba s Gabom a obidvaja máme akýsi priblbý úsmev, ktorý nám mrzne na tvári. Reakčný čas máme strašne pomalý. Povedal by som až 5 sekúnd. Máme obrovské šťastie, že táto budova bola z betónu a nezosypala sa nám na hlavu. Mali sme nad sebou celé poschodie.
Až keď sa domáci s krikom a panikou rozbiehajú ku dverám, preberá velenie adrenalín. Vyskakujem zo stoličky, nechávam tam aj bágel s foto technikou a peniazmi a obrovskou rýchlosťou skáčem ku dverám. Po ceste odhadzujem všetko čo sa okolo mňa nachádza – vrátane ľudí. Celí roztrasení s tepom okolo 200 pozeráme na seba s Gabom, ktorý mi hovorí: “bratku, šáhla na nás smrť”. Pozerám na okolité kopce, z ktorých sa veľmi práši. Vonku to ešte chvíľu trasie, ale už sa to nedá porovnať s tým, čo sme zažili vnútri v budove. Sme vonku a cítime sa tam bezpečnejšie.
Na zemetrasení je najhoršia tá neistota, kedy strácate pevnú pôdu pod nohami. Neviete kam máte utekať, pretože je to skoro jedno. Adrenalín ale na vás kričí: “rob niečo, nestoj tam!” Neviete, či sa nezrúti celá cesta, alebo či nezačnú padať kamene zhora. Či sa neotvorí trhlina v zemi, ktorá vás zhltne. Neviete, či bude nasledovať ďaľší záchvev, ktorý bude ešte silnejší ako ten prvý. Nedá sa vôbec predvídať ďalší priebeh. Bol to jeden z najväčších pocitov bezmocnosti, ktorý som kedy zažil. Mám pocit, že najväčšie riziko nám aj tak hrozilo od áut, pretože sme všetci stáli na ceste, totálne pohrúžení do toho otrasného zážitku. Človek väčšinou po prvej chybe spraví hneď druhú. Všetci Nepálčania vybehli pred domy a čakajú. My čakáme asi 30 minút. Nikto netuší rozsah zemetrasenia, ani jeho silu. Ľudia kľačia, poniektorí nariekajú a čakáme, čo sa bude diať ďaľej. Chcel som sám seba uchlácholiť, že to predsa nebolo také zlé. Idem za domácim, ktorého sa pýtam: “Je toto bežný jav?” Jeho odpoveď ma presvedčila, že sme sa stali svedkami čohosi mimoriadneho: “This is not fucking common!”
Až s odstupom času mi dochádza, aké šťastie v nešťastí sme mali. Nachádzali sme sa medzi Pokharou a Káthmandu v kopcoch asi 50km od nášho cieľa. Boli sme veľmi blízko epicentra celého zemetrasenia. Ak by sme došli do Káthmandu o pár hodín skôr, tak by sme boli priamo v centre v štvrti Thamel, kde sme boli ubytovaní neďaleko reštaurácie Gaia. Ide o jedno z najpreplnenejších miest v Káthmandu. Sú tam úzke ulice a všade naokolo domy. Nebolo by kam utiecť. Úzke ulice museli byť preplnené, ihneď ako ľudia začali vybiehať z domov sa tam nemohlo dať pohnúť. Do toho padajúce domy a prepadajúce sa cesty. V Pokhare by som sa nachádzal omnoho radšej ako v Káthmandu. Budovy sú tu modernejšie a zástavba nie je zďaleka taká hustá. Vždy sa dalo utiecť smerom k jazeru, kde sa žiadne budovy nenachádzali.
Ráno 25.4.2015 V Pokhare deň ako každý iný. Fotím si tváre na autobusovej stanici.
Dieťatko v pohode.
10:25am je moja posledná fotka pred zemetrasením. Náš tým chce prespať najväčší zážitok svojho života. Zemetrasenie začalo 11:52am
Prvá dedinka za tou, kde nás to chytilo. Všetci ľudia sú vonku a čakajú čo sa bude diať.
Ihneď po príchode do Káthmandu nám je jasné, že nešlo o malý lokálny záchvev…
Všetci fotíme alebo čakáme v autobuse. Sme uviaznutí v kolóne.
Fotiť môžme iba priamo z mikrobusu.
To nám však úplne všetkým stačí….
Aj zemetrasenie sa dá brať s povestnou nepálskou rozvahou a kľudom.
Ulice sú plné čakajúcich ľudí
Po asi 30 minútach čakania sa vodič autobusu rozhodol ísť ďalej. Nastupujeme neochotne, sme ako na ihlách. Nikto nerozpráva, všetci sledujeme cestu. Popadané domčeky, skaly na cestách. Miestami je cesta úplne ucpaná a musíme čakať. Vytvárajú sa kolóny. Nemáme z toho dobrý pocit. Zľava roklina do ktorej sa môžeme zrútiť a zprava kopec, z ktorého môžu začať na nás každú chvíľu padať skaly. Nervozita v autobuse by sa dala krájať. Prechádzame zopár dedinkami, všetci ľudia sú vonku a čakajú čo sa bude diať. Prechádzame aj pár mostov, ktoré môžu mať narušenú statiku. Premávka ide iba jedným smerom, čo nás tiež znepokojuje. Takto sa pomaly ale isto za pár hodín dostávame do Káthmandu. Vodič je profesionál. Vôbec netušíme, ako to tam bude vyzerať. Zastavila nás neprejadzná kolóna. Osobne som tajne dúfal, že možno iba trošku niekde pri nás zatriaslo a v Káthmandu o tom ani nebudú vedieť. Bol som veľmi naivný. Po príchode vidíme kompletne naklonenú budovu, ktorá sa oprela o susednú. Sledujem Danuriho, ako sa snaží márne vyše hodiny dovolať svojej rodine a známym. Má dve deti a ženu priamo v Káthmandu. Po čase sa niekomu podarí spojiť . Potvrdia sa moje obavy: “je to zlé, v Káthmandu zomrelo veľa ľudí.” Nemáme absolútne žiadne informácie. Žiadne rádio, internet, ani mobilná sieť.
Čakáme kedy sa uvolní cesta. Nikto sa príliš nevzďaľuje od autobusu, snažíme sa nakúpiť nejaké jedlo a vodu. Zo strachu si dávame alkohol, nech potlačí tu neistotu a úzkosť, ktorá v nás panuje. Po asi dvoch hodinách sa cesta uvoľní a vodič nás vyhadzuje niekde v meste. Objednávame rýchlo mikrobus, ktorý nás odvezie priamo na letisko. Na hotely máme všetci svoje veci a poniektorí aj pasy. Prístup je však do tejto oblasti uzavretý a popravde, priorita je, aby nám niečo nepadlo na hlavu. Pri ceste na letisko si obzeráme tú skazu. Neprišlo mi to až tak zlé, videl som maximálne desať zrútených budov. Žiadne mŕtve telá. Je to veľké mesto a v správach a médiách sa tá skaza prezentuje v kondenzovanej podobe. Na uliciach je množstvo ľudí, všetci sa boja ísť do budov, ktoré sa môžu narušené zrútiť.
Prichádzame na letisko a čakáme na Danuriho, ktorý odišiel do skladu pre stany. Na letisku vládne chaos a panika. Každý chce odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Hluk, klaksóny, vojenské vozidlá. Asi po hodine a pol sa objaví Danuri a nachádzame si flek na trave naľavo od letiska, kde staviame jeden veľký a tri malé stany. Príde aj Danuri s rodinou, budú spať s nami. Rád by som na tomto mieste pochválil Sanča, ktorý mi celý čas počas treku javil ako flegmatik, ktorý toho zbytočne veľa nenahovorí. V čase, keď bolo treba konať zvládol všetko na jednotku. Behom pár hodín sme mali prístrešok nad hlavou, jedlo, vodu a dokonca aj alkohol. Dobrú cestovku spoznáte počas krízovej situácie.
S natiahnutými stanmi, jedlom a alkoholom začíname nadobúdať základný pocit bezpečia. Všetkým nám už z toho šibe a nesutále cítime otrasy, ktoré mohli byť kľudne spôsobené aj pivom. Prvú noc vôbec nespím. Počuť motory lietadiel, šarvátky psov, ktoré nám pobiehajú okolo stanu, alebo motorky, ktoré tam majú parkovisko. Obklopilo nás asi päť túlavých psov. Jedného z nich sme pomenovali chrchlák, ktorý celú noc vydával otrasné zvuky a stále niečo vykašliaval. Miloval si líhať vedľa našich potravín. Nevedeli sme, akú má chorobu, ale vyzeralo to na lepru kombinovanú bronchitídou.
Náš utečenecký stanový tábor Káthmandu base camp 1. Výška cca 1400m.
Nám však pred spaním všetkým v hlavách prebieha ten prekliaty deň. Neistota, obavy, zážitky celého dňa. Aj keď sme sa v podstate už nemali čoho báť. Prichádzajú prvé esemesky, ktoré nás informujú o počte mŕtvych. Prvá prišla so správou, že dvaja mŕtvy. Neviem, kto púšťa takéto kačice. Dvaja mŕtvy zomreli ten deň v Káthmandu prirodzenou smrťou. Všetko sa dozvedáme iba prostredníctvom správ zo Slovenska. Nevieme koľko tu budeme, ani kedy sa dostaneme domov. Prvý deň nič nelieta, ani nepristáva. Možno iba zopár špeciálov. Cez noc asi 3-4 krát zatrasie, vždy v panike skoro vybieham zo stanu. Potom sa ukľudním a nespím ďalej. Nemá na nás čo padnúť, akurát iba jedna lampa pouličného osvetlenia, ktorá nad nami visí ako Damoklov meč. S Tiborom žartujeme a snažíme sa vyrátavať uhol dopadu.
Ráno vstávame skoro a začíname si zvykať na život na letisku. Vytvárame si nové toalety, nové cestičky ku vode a jedlu. Chvalabohu základné veci stále fungujú. Po pár hodinách nečinnosti beriem ruksak a idem sa prejsť kúsok do mesta. Rád by som si dal sprchu po pár dňoch. Idem do pevne vyzerajúceho hotela a na recepcii platím za sprchu. Recepčný ma po schodoch vedie na 4. poschodie budovy. Mám vyslovený strach ísť tak vysoko do budovy, hovorím mu, že chcem ísť na prízemie, aby som mohol rýchlo vybehnúť von. Ubezpečuje ma s kľudom nepálčana, že už sa to skončilo, nech nemám strach. Neviem, kde berú tú istotu. Sprchujem sa s enormnou rýchlosťou a za 3 minúty som naspäť dole. Potom obedujem v pouličnej knajpe a ihneď ako som zaplatil ozval sa opäť známy trasivý zvuk doprevádzaný krikom. Tentokrát iba o sile 6 aj nejaké drobné. Skoro na deň presne. Okolo 12:30
Od toho momentu som prestal mať chuť na mesto a na vzdaľovanie sa od nášho base campu na letisku. Tešil som sa už len na odlet. Pridávajú sa k nám Tibor a Igor, ktorý boli na Makalu. Počúvame ich príbehy. Je zaujímavé kde sa kto počas zemetrasenia nachádzal a ako to celé prežíval. Museli sa vrátiť, pretože dostali výškovú chorobu. Zastavil sa aj Maroš z Bratislavy, ktorý nám všetkým pripomenul, že nešlo iba o nejaké malé zatrasenie. Po vypočutí jeho príbehu nám došlo, aké sme mali šťastie. Nachádzal sa v Langtangu. Ráno bol na koláčiku v pekárni. Keď začalo zemetrasenie, vybehol a celá pekáreň za ním ľahla. Hneď na to musel utekať o život pred kammenou lavínou, ktorá pochovala celý Langtang. Videl mŕtve telá, nariekajúcich dedinčanov, strávil mrazivú noc vonku, pil špinavú vodu z potoka. Videl dedinčana, ako si búchal doskou o hlavu, pretože mu zasypalo ženu a dve deti. nemku ktorá po zásahu kameňom nevidela na jedno oko. Chceli sa dostať do ďalšej dediny, ale keď tam prišli, tak zistili, že je tiež pochovaná pod lavínou. Keď začali lietať vrtuľníky, nasilu sa natlačil do indickej helikoptéry. Bolo vidieť, aký je rozrušený. Prespal s nami a dúfam, že sme mu aspoň troška pomohli vyrovnať sa s jeho situáciou. Skoro sme sa nerozprávali, bol som už z tých príbehov unavený a chcel som už konečne počuť niečo pekné.
Posledný deň sme stretli aj skupinku deviatich čechov, ktorí tiež boli v Langtangu, ale našťastie sa v čase zemetrasenia nachádzali v Káthmandu na nejakom kopci pri prezeraní kláštora. Mali tiež obrovské šťastie, že boli na správnom mieste. Spali dokonca v hoteli i po zemetrasení. Pekne to tam vraj počas dozvukov vŕzgalo. Vraj majú so sebou statika, ktorý zhodnotil, že je to v poriadku a budova vydrží. Boli v prekvapivo dobrej nálade. Bol som za nich vďačný.
Balíme s Danurim všetky stany a lúčime sa s ním. Tento chlapec si nás všetkých získal svojim prístupom, osobnosťou a pohodou. Nikdy ho neovládli emócie do takej miery, že by nám to dával najavo, napriek tomu, že mal na to všetky dôvody. Bol vždy ochotný pomôcť a poradiť. Všetci mu radi dávame posledné nepálske peniaze, ktoré nám zostali v peňaženke.
Letisko sa stáva pre mnohých domovom.
Snažíme sa utratiť čas ako to len ide. Každý sa teší len na návrat domov.
Tři sestry.
Gabo, ja a Tibor.
Dievčence sú všade rovnaké
A pár posledných na letisku.
Preplnené, ale už je mi skoro všetko jedno. Myseľ sa prispôsobila tomu chaosu.
Mali sme letieť o 23:30 do Dubaja. Letisko vnútri bolo úplne plné a vzduch príšerný. Vládla nervózna atmosféra. Každý chcel odtiaľ vypadnúť. Ja sa nenápadne obzerám kde je najbližší východ z budovy, ak by zase zatriaslo. To by bola panika… Check-in batožiny trvá celú večnosť. Po asi 3 hodinovom meškaní sme túžobne nastúpili do lietadla a asi o 2am sme sa odlepili od Káthmandu. Na druhý deň som počul, že ďalší otras o sile okolo 4.5 prišiel asi 3 hodiny po našom odlete.
Ihneď ako sa lietadlo vznieslo do vzduchu všetkým veľmi odľahlo. Bohužial nedokážem zaspať ani po indickom diazepame, ktorý som úspešne odskúšal na Gabovi minulú noc. Spinkal ako bábatko do 5am. Pozerám von do tmy ako letíme nízko ponad údolie. Myslím na Nepálčanov a na ten chaos, ktorý opúšťame. Na Sherpu Danuriho, ktorý spí prvú noc s deťmi vo svojom dome v Káthmandu. Meravo pozerám do tmy na pár nezhasínajúcich hviezd lemovaných obrysmi Hymalájskych hôr. V hlave sa mi premieta posledných 21 dní plných zážitkov, kedy som síce skoro prišiel o krk, ale napriek tomu som žil a nie iba existoval. Svetlá v domčekoch akoby oznamovali, že život ide napriek všetkému tomu nešťastiu ďalej. Že sa čoskoro zase vráti do normálnych koľají. Budovy sa znovu postavia a Nepál to urobí silnejším a odolnejším. Životy tisícom ľudí to už nevráti, ale matka príroda má svoje vlastné pravidlá a iba ona vie, prečo sa v ten osudný deň takto rozhodla. Asi nám nezostáva nič iné, iba jej rozhodnutie rešpektovať…
Ďakujem Sanchovi za nezabudnuteľný zážitok a za perfektne zvládnutú krízovú situáciu. Tiborovi za to, že bol celý čas ten správny parťák s rannou slivovičkou. Makimu za štedrý prístup a obohatenie môjho slovníka o “jebex”,”bučina” a “vyčmochtať”. Tomášovi za vždy dobrú náladu a ochotu načúvať. Danovi za výrazné skrátenie prvej cesty mikrobusom, lekárničku a húževnatosť. Gabovi za trefné ironické poznámky a veľmi cenné doplnenie môjho blogu o fotky a info. Andrejke za schopnosť trpieť potichu, Ivke a Valentíne za zdieľanie fotografickej vášne. Danurimu za všetko čo pre nás urobil a v neposlednom rade nosičom, ktorí oddreli veľkú časť driny. Boli sme dobrý tým a na túto dovolenku určite nikdy v živote nezabudnem.
Asi to znie teraz absurdne, ale každému návštevu Nepálu vrelo doporučujem. Nepál navždy zmení váš pohľad na život. Rozhádže vaše priority aj rebríček hodnôt. A myslím si, že k lepšiemu. Návštevou Nepálu takisto pomôžete jeho obnove, ktorá bude pravdepodobne trvať roky. Asi to znie pre niekoho nepochopiteľne, ale napriek všetkému, čo nás v Nepále postretlo mi Nepál svojim spôsobom chýba už teraz. Ísť na tento trek bola asi jedna z najlepších vecí, ktoré som v živote urobil. Je to jedna z tých destinácií, odkiaľ sa už nikdy nevrátite rovnakí. Nepál zmení vašu podstatu a spôsob vnímania života. A to veľa krajín nedokáže. A práve v tom je čarovný a krásny.
Ďakujem nepálskym ľudom za ten nezabudnuteľný úsmev a prístup k životu. Tej prekrásnej prírode a krajine za to, že nás obdarila spŕškou prírodných krás a rizika. Za tie úzke rozomleté cesty plné skál a vodičov v ružových okuliaroch, za padajúce kamene a zosuvy pôdy. A možno ďakujem aj za to zemetrasenie. S odstupom času si myslím, že to bol zážitok, ktorý nás posilnil a naučil vážiť si život a čas. Pripomenulo nám, aký je život krátky na tie žabo-myšie vojny a vygenerované problémy. Nepál viem, že si silný a čoskoro sa spamätáš bráško. Budu spátky dřív než řekneš borúvkovej koláč. Ale zas tak brzo ne. Zas tak brzo ne…
Tento článok a fotky venujem všetkým obetiam zemetrasenia v Nepále.
Denis
Pridaj komentár
