V mojej fotovýbave vždy chýbalo niečo širokoúhlejšie. Ak nerátam seťáky, tak široký koniec som nemal pokrytý vôbec. Skrz môj značne obmedzený rozpočet som mal hlavu v smútku. So Samyangom 85/1,4 som nadmieru spokojný, tak adept bol Samyang 8/3,5, no ten som zavrhol z dôvodu, že sa stále radím k nešťastníkom, ktorý fotia na film. Ďalšiu alternatívu som videl v Samyangu 14/2,8. Lenže v lete prebehlo preceňovanie niektorých ich objektívov a to sa bohužiaľ dotklo aj spomínanej 14-ky a tak bola z kola von. Čo ďalej? V čase vrcholu mojej bezradnosti sa ako blesk z čistého neba objavil inzerát na Zenitar 16/2,8. Úplne nový, nerozbalený, v záruke, čerstvo dovezený z Ruska. Bingo! Neváhal som a o dva dni som meral cestu do istého mesta na Morave.
O objektíve
Zenitar 16/2,8 je taká ruská trvalka. Nejaké to desaťročie už vychádza z výrobnych liniek takmer bez zmeny. Takmer vravím preto, lebo jediné, čo sa zmenilo je to, že sa rozšírila ponuka bajonetov podľa aktuálnych systémov a druhá vec, ktorú KMZ zmenil, je krabica, v ktorej je objektív zabalený. Žial, verzia N (Nikon, ako tá moja) sa balí stále do tej istej archaickej lepenky. Staršie narodení s úsmevom zaspomínajú na časy, kedy za 1300 Kčs vybalili z veľmi podobnej krabice Zenit E.
Súčasťou balenia je samotný objektív s krytkou, ruský návod, záručný list (tiež veľmi podobný tým spred pár desaťročí), látkové púzdro a sada štyroch filtrov (UV, červený, žltý a zelenožltý). Filtre v dnešnej digi ére asi príliš uplatnenia nenájdu, no pre ľudí, ako ja, ktorí stále fotia na film, zvlášť čiernobiely, sú asi nezbytnosť.
Mechanické prevedenie
Rusi svoje tradície neporušili a Zenitar vyrobili pekne poctivo zo železa. V dnešnej spotrebnej a plastovej dobe budí objektív dojem riadneho pracanta, ktorý sa nebojí častého používania a ani horších podmienok. Tak isto musím pochváliť výstupnú kontrolu. Vôle sú nebadateľné, všetko sedí tam, kde má. Nič nevŕzga, nedrhne, ostriaci prstenec má príjemný maslový chod a clona zapadá pekne pravidelne po polovičných krokoch. Pred kúpou bolo"humpolácke" spracovanie asi moja najväčšia obava, ktorá sa našťastie nepotvrdila. Krytka pri bežnom používaní drží na svojom mieste a chráni vypuklú prednú čočku pred poškriabaním. Asi dvakrát sa mi stalo, keď som v rýchlosti vyberal fotoaparát z brašne, že sa zachytila o brašňu a skĺza.
Objektív v praxi
Priznám sa. Nemám rád tabuľkové testy. Buď sa mi výstup páči, alebo nie. Zenitar sa konštrukčne radí do kategórie starých skiel. Nie sú v ňom použité žiadne špeciálne asférické prvky a ani najnovšie antireflexné vrstvy. S tým musí používateľ proste rátať. Na jednej strane je to škoda, lebo pri novších postupoch by mohol byť rovnocenný súper napr. pre spomínaný Samyang. Ale na druhej strane si to vysvetľujem tým, že KMZ stále používa linky a procesy spred XY rokov, čo zaisťuje v dnešnej dobe minimálne finančné náklady na výrobu. Pri odclonení je badať silnú vinetáciu a aberáciu, ktorá sa výraznejšie stráca pri zaclonení na hodnotu 4,5-5,6. Pre lepšiu ostrosť je tiež treba pridať aspoň jednu clonu. Kto fotí starými ruskými sklami vie, o čom je reč (až na pár výnimiek).
Môj kus je vybavený bajonetom Nikon už od výroby. Strach zo zaostrenia na konečno, ako pri redukcii M42 na Nikon tým pádom odpadá. Bajonet je ale bez CPU kontaktov. V praxi to znamená, že pri prípadom použití na telách radu D3xxx, D5xxx, D40(x), D60, D70(s), D80, D90, D100 a niektorých low-end na film si budete musieť vystačiť buď so svojim triezvym odhadom, alebo si zaobstarať externý expozimeter. Vyšším modelom a full frame telám, pre ktoré je Zenitar primárne určený tento problém samozrejme nenastane.
Osobne Zenitar používam najčastejšie s filmovým telom F90X, ku ktorému som v minulosti už povedal pár slov. Expozíciu meriam fotoaparátom v bodovom režime. Je to spoľahlivejšie, zvlášť pri takto širokom zábere. Často sa môže stať, že veľká časť záberu bude napr. obloha a pri absencii CPU prichádzame aj o možnosť celoplošného merania. S dôrazneným stredom si nameráme napr. len oblohu a hop, fotka môže ísť do koša.
Pri fotení s rybím okom som prišiel na chuť statívu. Začal som ho brať už nie ako doplnok, ale ako nutnú samozrejmosť. Vždy sa snažím mať clonu aspoň 8 a pri použití filmu s citlivosťou ISO 100 sa veľmi ľahko môžem dostať do situácie, kedy výsledný čas vyjde už v neudržateľnej hodnote. Takisto vyrovnanie horizontu sa mi ľahšie robí v kľude na statíve, ako s mojimi trasľavými rukami. Pri padajúcom horizonte sa ešte na chvíľku zastavím. Myslel som si, že takto široké ohnisko nebude až tak náchylné na tento môj neduh. Ha! Omyl, a to veľký. Moje prvé skúšobné fotky boli všetky z kopca. Niekedy je to otrava 5 minút čupieť pri zemi a vyrovnávať si rovinu, zvlášť teraz v zime. Ale čo by človek nespravil pre dobrú fotku.
Na mojej D90-ke sa efekt rybieho oka stráca a vyskytuje sa len v náznakoch. Predsa, 24mm po prepočte nie je práve vhodné ohnisko na skreslenie tohto typu. Tu je doporučenie jasné: Ak máte APS-C telo a chcete rybie oko, Zenitar si môžte s kľudom vyradiť z okruhu záumu.
Záver
Zenitar 16/2,8 nemožno technicky hodnotiť podľa merítok dnešnej doby. Je to proste staré sklo, ktoré sa vyrába dodnes. Ako Helios 40-2, Lada Niva, alebo samopal Kalašnikov sa radí k pamätníkom súdružských časov, ktorý vydržali na výrobných linkách do dnešných dní. Nemá nejak extra zložitú optickú konštrukciu, ani autofocus, balenie vyzerá ako spred 30 rokov, no výrobné číslo jasne hovorí, že sa jedná o nový výrobok. Za cenu 150-190 eur za nový kus síce nenadchne, ale ani neurazí. Ak chce človek vyskúšať objektív typu rybie oko a jeho finančné možnosti sú značne obmedzené, prípadne ak sa radí k takým extrémistom, ako som ja, čo aj v dnešnej dobe jednotiek a núl si radi natočia film do Plastimatky, mal by Zenitar skúsiť. Ja som s ním spokojný. Nemám ho síce dlho, ale za cenu pevnej 50-ky je pri Zenitare "fun factor" násobne vyšší. A o to mne ide. Aby mi fotenie bolo predovšetkým zábavou.
Fotografie v galérii sú snímané na Fomapan 100, alebo Ilford HP5 exponovaného na ISO 800. Vyvolané v Xtol-e podľa tabuľkových doporučení. Ako filmový skener poslúžil Epson V500.
O objektíve
Zenitar 16/2,8 je taká ruská trvalka. Nejaké to desaťročie už vychádza z výrobnych liniek takmer bez zmeny. Takmer vravím preto, lebo jediné, čo sa zmenilo je to, že sa rozšírila ponuka bajonetov podľa aktuálnych systémov a druhá vec, ktorú KMZ zmenil, je krabica, v ktorej je objektív zabalený. Žial, verzia N (Nikon, ako tá moja) sa balí stále do tej istej archaickej lepenky. Staršie narodení s úsmevom zaspomínajú na časy, kedy za 1300 Kčs vybalili z veľmi podobnej krabice Zenit E.
Súčasťou balenia je samotný objektív s krytkou, ruský návod, záručný list (tiež veľmi podobný tým spred pár desaťročí), látkové púzdro a sada štyroch filtrov (UV, červený, žltý a zelenožltý). Filtre v dnešnej digi ére asi príliš uplatnenia nenájdu, no pre ľudí, ako ja, ktorí stále fotia na film, zvlášť čiernobiely, sú asi nezbytnosť.
Mechanické prevedenie
Rusi svoje tradície neporušili a Zenitar vyrobili pekne poctivo zo železa. V dnešnej spotrebnej a plastovej dobe budí objektív dojem riadneho pracanta, ktorý sa nebojí častého používania a ani horších podmienok. Tak isto musím pochváliť výstupnú kontrolu. Vôle sú nebadateľné, všetko sedí tam, kde má. Nič nevŕzga, nedrhne, ostriaci prstenec má príjemný maslový chod a clona zapadá pekne pravidelne po polovičných krokoch. Pred kúpou bolo"humpolácke" spracovanie asi moja najväčšia obava, ktorá sa našťastie nepotvrdila. Krytka pri bežnom používaní drží na svojom mieste a chráni vypuklú prednú čočku pred poškriabaním. Asi dvakrát sa mi stalo, keď som v rýchlosti vyberal fotoaparát z brašne, že sa zachytila o brašňu a skĺza.
Objektív v praxi
Priznám sa. Nemám rád tabuľkové testy. Buď sa mi výstup páči, alebo nie. Zenitar sa konštrukčne radí do kategórie starých skiel. Nie sú v ňom použité žiadne špeciálne asférické prvky a ani najnovšie antireflexné vrstvy. S tým musí používateľ proste rátať. Na jednej strane je to škoda, lebo pri novších postupoch by mohol byť rovnocenný súper napr. pre spomínaný Samyang. Ale na druhej strane si to vysvetľujem tým, že KMZ stále používa linky a procesy spred XY rokov, čo zaisťuje v dnešnej dobe minimálne finančné náklady na výrobu. Pri odclonení je badať silnú vinetáciu a aberáciu, ktorá sa výraznejšie stráca pri zaclonení na hodnotu 4,5-5,6. Pre lepšiu ostrosť je tiež treba pridať aspoň jednu clonu. Kto fotí starými ruskými sklami vie, o čom je reč (až na pár výnimiek).
Môj kus je vybavený bajonetom Nikon už od výroby. Strach zo zaostrenia na konečno, ako pri redukcii M42 na Nikon tým pádom odpadá. Bajonet je ale bez CPU kontaktov. V praxi to znamená, že pri prípadom použití na telách radu D3xxx, D5xxx, D40(x), D60, D70(s), D80, D90, D100 a niektorých low-end na film si budete musieť vystačiť buď so svojim triezvym odhadom, alebo si zaobstarať externý expozimeter. Vyšším modelom a full frame telám, pre ktoré je Zenitar primárne určený tento problém samozrejme nenastane.
Osobne Zenitar používam najčastejšie s filmovým telom F90X, ku ktorému som v minulosti už povedal pár slov. Expozíciu meriam fotoaparátom v bodovom režime. Je to spoľahlivejšie, zvlášť pri takto širokom zábere. Často sa môže stať, že veľká časť záberu bude napr. obloha a pri absencii CPU prichádzame aj o možnosť celoplošného merania. S dôrazneným stredom si nameráme napr. len oblohu a hop, fotka môže ísť do koša.
Pri fotení s rybím okom som prišiel na chuť statívu. Začal som ho brať už nie ako doplnok, ale ako nutnú samozrejmosť. Vždy sa snažím mať clonu aspoň 8 a pri použití filmu s citlivosťou ISO 100 sa veľmi ľahko môžem dostať do situácie, kedy výsledný čas vyjde už v neudržateľnej hodnote. Takisto vyrovnanie horizontu sa mi ľahšie robí v kľude na statíve, ako s mojimi trasľavými rukami. Pri padajúcom horizonte sa ešte na chvíľku zastavím. Myslel som si, že takto široké ohnisko nebude až tak náchylné na tento môj neduh. Ha! Omyl, a to veľký. Moje prvé skúšobné fotky boli všetky z kopca. Niekedy je to otrava 5 minút čupieť pri zemi a vyrovnávať si rovinu, zvlášť teraz v zime. Ale čo by človek nespravil pre dobrú fotku.
Na mojej D90-ke sa efekt rybieho oka stráca a vyskytuje sa len v náznakoch. Predsa, 24mm po prepočte nie je práve vhodné ohnisko na skreslenie tohto typu. Tu je doporučenie jasné: Ak máte APS-C telo a chcete rybie oko, Zenitar si môžte s kľudom vyradiť z okruhu záumu.
Záver
Zenitar 16/2,8 nemožno technicky hodnotiť podľa merítok dnešnej doby. Je to proste staré sklo, ktoré sa vyrába dodnes. Ako Helios 40-2, Lada Niva, alebo samopal Kalašnikov sa radí k pamätníkom súdružských časov, ktorý vydržali na výrobných linkách do dnešných dní. Nemá nejak extra zložitú optickú konštrukciu, ani autofocus, balenie vyzerá ako spred 30 rokov, no výrobné číslo jasne hovorí, že sa jedná o nový výrobok. Za cenu 150-190 eur za nový kus síce nenadchne, ale ani neurazí. Ak chce človek vyskúšať objektív typu rybie oko a jeho finančné možnosti sú značne obmedzené, prípadne ak sa radí k takým extrémistom, ako som ja, čo aj v dnešnej dobe jednotiek a núl si radi natočia film do Plastimatky, mal by Zenitar skúsiť. Ja som s ním spokojný. Nemám ho síce dlho, ale za cenu pevnej 50-ky je pri Zenitare "fun factor" násobne vyšší. A o to mne ide. Aby mi fotenie bolo predovšetkým zábavou.
Fotografie v galérii sú snímané na Fomapan 100, alebo Ilford HP5 exponovaného na ISO 800. Vyvolané v Xtol-e podľa tabuľkových doporučení. Ako filmový skener poslúžil Epson V500.
Pridaj komentár
