Návšteva Tunela pod Dielikom bola pre mňa skvelým zážitkom so skvelými luďmi. Oslovil ma potápač, Stano, ktorého zaujala moja galéria. Tiež sa rád venuje foteniu, ale počas potápania je fotenie komplikované. Preto ma pozval na ich potápačskú akciu - Tunel pod Dielikom. Moja úloha mala byť jednoduchá...nafotiť potápačov pri ich záľube a práci.
Cesta sa pre ňa začala o pol ôsmej, keď som nastúpila na autobus, ktorý ma doviezol na miesto stretnutia so Stanom. O 8:00 sme vyrazili z Banskej Bystrice za našim cieľom - Tisovec.
V Tisovci sme sa stretli s našim sprievodcom, Dušanom, ktorý nás priviedol k tunelu a popísal nám históriu okolia, prírody i tunela. Jeho slová o histórii krásneho diela skvele zachytil Stano:
V 2. stavebnom úseku trate Revúca – Tisovec stavebná firma Ing. Lozovský a Štefanec realizovala podľa zadávacieho protokolu pod vrchom Dielik stavbu tunela. Tunel v dĺžke 2002 metrov mal prejsť sedlo, ktoré bolo vytvorené eróziou v muránskej poruche, kde sa rulové tisovecké pásmo nasunulo na muránsku vápencovú kryhu. Práve v ňom sa mal nachádzať vrcholový bod trate. So stavebnými prácami na svojom úseku začala začiatkom januára 1941 stavebná firma práve na muráňskom predzáreze tunela. V dôsledku geologickej stavby bol tunel veľmi mokrý. Tunel bol prerazený a dokončený krátko pred vypuknutím Slovenského národného povstania. Dokončená bola celá tunelová rúra, oba portály i zárubné múry. Portály aj zárubné múry boli postavené z tesaného kameňa a aj dnes po 70tich rokoch vyzerajú, ako by ich postavili len pred rokom. Tisovecký portál bol úplne zaplavený a lievik nad ním je jasným dôkazom, že tam prišlo k závalu. My sme sa presunuli k Muránskemu portálu, odkiaľ je vstup do tunela.
Už pred vstupom do tunela mi bolo jasné, ako veľmi budem ľutovať, že som si nezohnala poriadnu obuv. Potápači sa prezliekli do svojho výstroja, fľaše so vzduchom si pripevnili na chrbát a plutvy si niesli v rukách. Na nohách mali najvhodnejšiu obuv, ktorú si mohli do tunela vziať - jednoduché gumáky. :)
V tuneli bola vysoká vlhkosť, podobne ako v jaskyni. Kaluže až mierne zaplavené úseky boli časté. Nánosy jemných častíc zeme boli v niektorých úsekoch hlboké až po kolená. Preto sme našľapovali pomaly a opatrne.
Prekvapujúco sme však v niektorých častiach tunela mali pocit, akoby ho dokončili včera. Boli ako nové. Úplne suché a bez poškodenia.
Naše svetlá čelovíc postupne odhaľovali v tme kvapľovú výzdobu, ktorá pomaly zahaľuje celý tunel. Občas sme zahliadli v tme spiace netopiere, ktoré sme svojou príromnosťou nevyrušili.
Za sebou sme postupne stratili akýkoľvek výhľad na vchod do tunela. Obklopila nás len tma, vlhký vzduch a voda.
Bol to zvláštny pocit. Trochu neznámy, ale príjemný. Nakoľko sme boli v tuneli, bol to úplne iný pocit ako v noci pod šírym nebom. Tiene na stenách tunela mali bizarné tvary a v diaľke pred nami nás čakala len neskutočná tma.
Pomaly sme sa dostali k hlavnému cieľu. K úseku tunela, ktorý bol úplne zatopený a vhodný pre potápanie.
Traja potápači vstúpili do vody, ale o chvíľu sa jeden z nich, Stano, vrátil so smútkom v očiach. Roztrhlo sa mu pútko na plutve, preto nemohol v ponore pokračovať. Do vody mohli ísť nakoniec len dvaja.
Nám zostlalo dosť času vyblázniť sa s foťákom a s dlhým časom. A určite sme sa do toho pustili. Stano bol nahnevaný, preto mi zo začiatku ochotne robil modela. :) Neskôr nasvetloval celý tunel počas expozície. Určite sa rád zabavil.
Po jednej hodine sa k nám vrátili spokojní potápači s úlovkom - videom z podvodného sveta tunela.
Nastal čas na odchod z tunela za svetlom... Prvýkrát som mala skutočne možnosť vidieť krásne svetlo na konci tunela.
Malo čarovnú moc...
Tunel sme opustili s príjemným pocitom zážitku, na ktorý určite nezabudneme. Verím, že sa mi podarí toto nádherné dielo z našej histórie opäť navštíviť, aby som sa mohla znova pokúsiť zachytiť jeho atmosféru.
Našu cestu veselo opísal aj Stano. Odporúčam prečítať: http://diving.sk/reporty/potapanie-v-tuneli-dielik/.
Pridaj komentár
