nick: walde
Vyrastal a žije v Bratislave. Už od detstva mal možnosť fotografovať, vďaka otcovi a starému otcovi. Ako pätnásťročný spoznával vôňu kinofilmu a vývojky, prítmie fotokomory a čaro čiernobielej fotografie. Fotografiu vníma ako relax a dôležitú súčasť svojho života. Dnes celoluidový zvitok vymenil za digitálny čip, ukrytý v poctivom tele zrkadlovky, s ktorou cestuje po celom svete. Osobne mám veľmi rád Waldeho fotografie. Odkedy začal uverejňovať svoje fotografie, mám pocit, že vďaka jeho záberom cestujem sním.
Walde, na úvod prezraď o sebe niečo...
Predovšetkým by som chcel poďakovať redakcii ephota za toto milé ocenenie. Úprimne, naozaj som to nečakal, prekvapilo ma to i potešilo. Ephoto pokladám za môj domovský portál, na ktorom som pred takmer šiestimi rokmi začal s publikovaním fotografií na webe, získaval som tu skúsenosti i rady od skúsenejších fotografov.
Mám niečo po päťdesiatke, dve odrastené deti a tolerantnú manželku. To nie je málo, veľmi si to cením a chránim. Mám ekonomické vzdelanie a pracujem ako manažér vo finančnej oblasti. Cestovanie a fotografia vyvažujú môj život tak, aby som dokázal prežiť: sú pre mňa motiváciou, únikom i relaxom.
London Eye is fun.
Dance of the Birds - Londýn.
Pri pohľade do tvojej galérie vidno fotografie snáď zo všetkých svetadielov. Nechýba nejaký? :-)
Dnes žijeme v dobe, v ktorej je cestovanie aj do najvzdialenejších končín sveta dostupnejšie ako kedykoľvek predtým. S rozvojom techniky rýchlo napreduje aj digitálna fotografia. Pre mňa sú tieto dva fenomény úzko spojené.
Moje cesty sa začali intenzívnejšie spájať s digitálnou fotografiou približne pred desiatimi rokmi. Počas cestovania som nadobudol pocit, že všetko čo počas ciest zažívam sú len prchavé okamihy. Bola to snaha zachytiť krajinu, hory, mesto, ľudí a ich emócie. Pristaviť sa, vpíjať sa do atmosféry magických miest, pulzujúcich rušných ulíc, sledovať ľudí a ich život a to všetko s fotoaparátom v ruke. Fotografia sa stala pre mňa postupne vášňou i spôsobom, ako sa k týmto momentom po návrate domov vracať.
Svetadiely človek môže obehnúť aj trikrát, ale... je to všetko? Obdivujem kamarátov, ktorí celý život dokumentujú krajinu za svojím „humnom“ a robia to dôkladne... všetko je relatívne. Zatiaľ som nebol napríklad v rovníkovej Afrike, v Himalájach, či v Austrálii a na Novom Zélande. Čím dlhšie cestujem, tým sa viac približujem k poznaniu, že naša Zem je taká nádherná, rôznorodá a rozľahlá, že na jej spoznanie nemôže stačiť jeden ľudský život. Toto poznanie mi prináša stále viac obdivu i pokory.
Mikulátsky tímbilding - Londýn.
Takže si viacej cestovateľ alebo fotograf?
Postupne sa aj mne začalo páčiť cestovanie spojené s fotografovaním. Nepripadá mi to, pravdu povediac, nejako veľmi originálne. To dnes robia mnohí. Ale túžba spoznať rôzne krajiny, prírodu, ľudí a ich históriu, to je silný motor...
Nie som ani „vyučený“ fotograf ani profesionálny cestovateľ. Spočiatku som sa cítil byť viacej cestovateľom, dnes však cesty plánujem a prispôsobujem fotografickým požiadavkám.
Cafe de Flore - Paríž.
Vždy si bral na svoje cesty fotoaparát?
Keď som vyrastal, možnosti cestovania boli obmedzené, režimom i finančne. Vandroval som po slovenskej krajine s kamarátmi a spoznával „ľahkosť bytia“. Odvtedy mám slovenskú krajinu hlboko v srdci. Fotil som v tom čase veľmi obľúbenou Minoltou Hi-matic, ktorá ma sprevádzala celú mladosť. Pokúšal som sa robiť čiernobielu fotografiu i diapozitívy. Potom prišla dlhšia pauza, len rodinné dovolenky a fotografie detí do albumu. Opäť som sa rozbehol až po štyridsiatke.
Atletico Madrid Fans - Madrid.
Ktorá krajina ponúkala pre teba ako fotografa najzaujímavejšie scenérie?
Najviac ma očarili krajiny Juhovýchodnej Ázie (Barma, Kambodža, Laos, Vietnam, Indonézia Singapur). Osobitne pútavá je podľa mňa Barma (Myanmar), ktorú som precestoval pred troma rokmi. Krajina je veľkým skanzenom. Mal som pocit, že cestujem v čase, vidiek mi pripadal, že je posunutý čase o 2-3 storočia... V súčasnosti sa však táto krajina rýchlo mení. Obávam sa, že o pár rokov tam bude viac McDonaldov ako budhistických pagod.
Mal som možnosť navštíviť aj viaceré krajiny Južnej a Severnej Ameriky. Nevidel som krajšie oblohy ako v Južnej Amerike... Peru a Bolívia sú nádherné krajiny. Nedám však dopustiť ani na náš kontinent, jeho rôznorodosť a čaro. Európa mi pripadá ako nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Milujem fotenie v Londýne, v Paríži či v Prahe. Minulý rok som pochodil Island navštívil Grónsko, bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok a rád by som sa tam ešte vrátil.
Malý Budha - Myanmar.
Most z teakového dreva - Myanmar.
Uprednostňuješ na cestách radšej poctivé telo zrkadlovky, alebo máš radšej niečo menej nápadnejšie?
Nie je nad „poctivé telo“:). Môj ruksak začal postupne oťažievať, prišla prvá, druhá, potom tretia zrkadlovka, pribúdali objektívy, filtre, statív... a zrazu sa to nedalo nosiť. Potom som začal redukovať. Na poslednom fototripe na Islande som mal so sebou full frame zrkadlovku a dva objektívy (širokáč a teleobjektív), základný zoom a makráč zostali doma. ND filtre a ultra ľahký statív však nesmeli chýbať. Okrem toho mám vždy vo vačku pripravený pokročilý kompakt. Toto pokorne vláčim aj keď nad 1,5 kg vážiacim teleobjektívom moji kamoši krútia hlavou.
Za svitania v balóne - Bagan Myanmar.
Čo považuješ za dôležité pri fotení ľudí v cudzej krajine?
Pred cestou sa vždy dôkladne pripravujem. Snažím sa dozvedieť niečo o miestnom obyvateľstve, domorodcoch a ich vzťahu k foteniu. Fotenie ľudí v exteriéroch, ich portréty či streetky patria k mojim obľúbeným disciplínam.
V Juhovýchodnej Ázii sa všetci radi fotia, až to pózovanie pre fotografov niekedy prekáža. Moslimovia v tejto časti sveta sa správajú oveľa priateľskejšie k cudzincom ako moslimovia na Blízkom Východe. Osobitnou kapitolou sú Indiáni v Amerike. Zásadne sa nechcú fotiť, obávajú sa, že im fotografia zoberie dušu.
V mnohých krajinách sa stretávam s problémom fotenia za peniaze. V Indii to je pravidlo, dlaň však dnes natrčí domorodec v ktorejkoľvek krajine. Pokazili sme ich však my. Jedine na vidieku v Barme som sa stretol s deťmi, čistými dušami, ktoré ešte nevedeli že si majú pýtať peniaze a tešili sa z pohľadu na seba na displeji.
Magická hora KirkjufelI - Island.
Nebrániš sa ani fotografovaniu ľudí na uliciach. Sú všade prívetiví voči fotografovi, alebo si mal aj negatívne skúsenosti?
Boli aj rôzne problémy... Jedna bolívijská bosorka na trhu s čarodejníckymi potrebami v La Paz tak na mňa zazrela, že na túto fotografiu sa nemôžem ešte ani dnes pozerať. Odvtedy sa vždy radšej opýtam.
Ešte horšie to bolo v Londýne na trhoch v Camden Town. Punkáč s farebným kohútom na hlave, ktorý sa stal súčasťou mojej fotografie celej ulice, sa do mňa tak pustil, že skoro dušu zo mňa vytriasol. Donekonečna ma podozrieval, že som fotografiu riadne nevymazal.
Krajina ľadu - Island.
Fotíš do RAW?
Spočiatku som fotil do jpg, v postprocese som bol dlho úplný amatér. Prechod do RAW formátu prišiel neskôr a súvisel s poznaním možností ďalšieho spracovania digitálneho materiálu. Aj keď za to platím daň v podobe potreby oveľa väčších kapacít na archiváciu. Zoner ako editor som opustil v čase, keď som začal fotiť do RAW. Dnes používam na konverziu RAW Lightroom, z neho preskakujem podľa potreby do Photoshopu či ďalších zaujímavých editorov a pluginov. Zoner využívam aj naďalej ako šikovný nástroj na triedenie a finálnu úpravu fotografií. Stále skúšam, snažím sa o niečo nové. V tomto som úplný samouk, nikdy som sa nezúčastnil žiadneho fotografického kurzu.
Elektronickú fotografiu však nepokladám za finálny produkt. Vytlačenú verziu nemôže nič nahradiť. Dnes už fotografie netlačím doma, všetko nosím do tlačiarne. Potreba tlačiť a snažiť sa niečo vystavovať sú teraz pre mňa aktuálne výzvy...
Láka ma tiež spájať obraz s textom. Pokúsil som sa napísať niekoľko fotoreportov z ciest, ktoré sú dostupné aj na tomto portáli.
Slnečný kúpeľ divokých koní - Island.
Medzi fotografmi sa pohybuješ už niekoľko rokov. Ako vnímaš súčasnú fotografickú komunitu na Slovensku?
Snažím sa sledovať slovenskú fotoscénu, ale času je málo, na nejaké výstavy sa mi podarí dostať maximálne tak počas Mesiaca fotografie. Viac sa pohybujem v komunite amatérskych fotografov, mnohých poznám už nielen virtuálne, ale aj osobne. Viacerí sa mi stali kamarátmi, som s nimi v kontakte a občas sa vidíme aj na foto stretnutiach a foto záhradách. Páči sa mi, ako fotografia dokáže spájať ľudí. Vďaka nej vznikajú nové kamarátstva, a to aj v tejto zvláštnej virtuálnej dobe.
Tancujúci derviti - Istanbul.
Spiaci mních - Myanmar.
Ďakujeme za rozhovor.
Pridaj komentár
