Nick: Jozef Sádecký
V Považskej Bystrici sa nachádza kvalitná základňa fotografov. Svedčí o tom aj aktuálne ocenenie redakciou pre ďalšieho Považskobystričana, dvadsaťosem ročného Jozefa Sádeckého. Hornatý kraj na severozápade Slovenska vytvára základnú predispozíciu pre fotografiu krajiny. Stačí však len blízkosť pohoria na kvalitnú fotografiu? Tak na túto a aj iné otázky zodpovie sám ocenený fotograf.
Jozef na začiatok prezraď pár osobných informácií o sebe...
V prvom rade sa chcem veľmi pekne poďakovať redakcii ephoto za ocenenie, moc si to cením, dali ste mi pekný darček k Vianociam :-).
Mám 28 rokov a žijem v Považskej Bystrici. Som šťastne ženatý už tretí rok a s manželkou Miškou máme dve malé deti, Anetku a Dávidka. Pracujem v automobilovom priemysle ako operátor výroby na tri smeny.
Som členom Fotoklubu Fénix v Považskej Bystrici, už piaty rok. Vďaka ktorému mám za sebou tri autorské výstavy.
Od roku 2012 spolupracujem s www.outdoorfilmy.sk na krajinárskych foto workshopoch pre začínajúcich fotografov.
Aké boli tvoje začiatky s fotografiou?
Moja cesta k fotografii bola skôr náhodná. Kamarát mi ponúkol na predaj digitálny zoom od Olympusu. Vtedy som o fotografii nemal ani najmenšie potuchy. Bolo to len nezmyslené cvakanie, no postupom času ma to dostalo. Vďaka fotografii sa mi zmenil život. A k lepšiemu. Otvorili sa mi nové cesty a spoznal som veľa príjemných ľudí s rovnakým zameraním.
V galérii na ephote máš v drvivej väčšine fotografie krajiny. Čo ťa tak fascinuje na tomto type fotografií?
Krajina je moja srdcová záležitosť, už ako malého chalana ma bavilo behať po kopcoch v okolí. No až keď ma nadchlo čaro fotografie, prírodu som začal vnímať úplne inak. Je to pre mňa predovšetkým a hlavne relax. Niekedy vidím veci ako málokto iný. Keď sa napr. krajina prebúdza, sú to pre mňa neopakovateľné zážitky. Rád sa o tieto zážitky delím s ľuďmi prostredníctvom fotografie.
Zo začiatku si skúšal aj portréty. Teraz sa profiluješ skôr ako krajinkár. Neoslovili ťa?
Portréty fotím veľmi rád, no nie tak často. Väčšinou sa zameriavam na rodinné a detské. Skôr len sám pre seba, alebo na zákazku, keď ma niekto osloví.
Aj keď do galérie dávaš iba krajinky, viem že fotíš aj svadby. Vieš porovnať plusy a mínusy medzi svadobnou a krajinnou fotografiou?
Svadobnú fotografiu mám ako moju druhú prácu. Baví ma pracovať s ľuďmi a zachytiť ich spomienky na spoločný život. Som rád keď ma niekto osloví, že chce fotografie v prírode. Až mi tak srdce podskočí od radosti. :). Ak sa môžem pochváliť, tak budúci rok fotím na hrebeni Malej Fatry tak verím, že všetko vyjde ako má a splní sa mi ďalší sen tohto druhu. Vždy som túžil fotiť mladomanželov niekde na horách a hlavne v mojej obľúbenej Vrátnej. Takže väčšinou je to pre mňa len veľké plus, že vďaka svadbám môžem komponovať ľudí do krajiny.
Prvú fotografiu si na ephoto pridal v roku 2009. Aký je rozdiel medzi tvojou fotografiou z roku 2009 a teraz?
Obrovský rozdiel :-). Do archívu sa moc často radšej nepozerám, ale samozrejme pokrok za tie roky určite je. Odvtedy sa zmenilo veľa vecí. Postproces, výmena novej techniky, atď... Stále sa učím a rád prichádzam na nové veci sám.
Keď pozriem na tie všetky luxusné fotografie čo máš nafotené, dlho mi trvá len ich prezrieť, nie to ešte precestovať. Rodina neprotestuje, alebo ju berieš so sebou po horách?
Aj keď to tak vyzerá, moc často necestujem. Na hory sa dostanem možno dva krát za mesiac aj to málo kedy. Práca, rodina a soboty na svadbách mi to až tak moc často nedovolia. V roku 2013 sa mi splnil sen a navštívil som Dolomity v Taliansku. Rodina a manželka ma v tom podporujú. Keď moja žena vidí ako vzdychám, behám z okna do okna a lamentujem aké je dobré svetlo vonku, nič iné jej ani nezostáva :-). Rodinku zatiaľ na hory neberiem. Mám jeden cieľ keď deti podrastú. Určite ich chcem brávať na cestu za dobrodružstvom.
Asi sa nemusím ani pýtať, ale pravdepodobne aj ty patríš medzi tých fotobláznov, čo prespia niekde na kopci a čakajú na východ slnka...?
Moc často na horách neprespávam. Raz za čas prestanujem, alebo prespím na horských chatách, ktoré tiež majú svoje čaro. Väčšinou na hory vyrážam neskoro v noci, niekedy aj o 1:00 hodine. Všetko záleží od miesta fotenia a času východu slnka. Už veľa ľudí mi povedalo, že som blázon v dobrom slova zmysle, že ich by v noci do hory nikto nedostal :-). Je to celkom dobrý adrenalín ísť po tme lesom, rozprávať a pískať si, aby som upozornil zver že idem fotiť... :-).
...áno to trošku pripomína blázna :-)...
:-) Prednedávnom som prespal na jednej rozhľadni, na hrebeni Javorníkov skoro pod holým nebom. Počasie v ten deň nebolo vôbec ideálne na fotografovanie krajiny, no chcel som si obzrieť nové miesto. Keď ma v noci o 3:00 hodine zobudil dážď a vyhnal z teplého spacáku, myslel som si že je po všetkom. No behom jednej hodiny dážď ustal a začalo krásne predstavenie prírody. Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok sledovať čo sa dialo. To ráno bolo nádherne, odchádzal som s dobrým pocitom a s peknými fotografiami, ktoré mali úspech.
Nedávno si jeden kamarát - krajinkár od nás povzdychol, že máte veľkú výhodu v hornatom kraji. Stačí výjsť za humno a krásny záber je hotový. Je to naozaj také jednoduché?
Jóóóóój, keby to tak fungovalo, bol by som rád :-). Samozrejme aj my tu máme miesta ľahko dostupné kde sa človek dostane za pár minút, ale to nie je ono. Za dobrými podmienkami si musím veľa krát vyšliapať niekedy aj pár hodín. Keďže moja záľuba v krajine je vyhľadávanie inverzií, dá to veľa námahy, aby som "vychytal " dobré svetlo. Len párkrát sa mi stalo, že z toho nič nebolo a domov som prišiel s prázdnou kartou.
Raz sme s kolegom Mariánom Krivošíkom takto šliapali v noci na vrchol Kriváňa v Malej Fatre v zime, kde nám cesta na vrchol trvala cca 3,5 hodiny. Jednu hodinu sme čakali v závetrí pričupení a zmrznutí asi pri -10°C. Na koniec nás zakryla hustá oblačnosť a bolo po paráde :-). Ale aj to k tomu patrí, väčšinou si však odnesiem pekné zážitky a fotografie z hôr.
Priznám sa, že aj ja mám pár fotografií, ktoré vznikli doslova od auta. Dokonca sa mi stala jedna vec. Bolo to 21. decembra 2012, keď mal nastať údajný koniec sveta. Fotil som z piateho poschodia paneláku od suseda v pyžame a papučiach :-), lebo mne z prízemia zavadzalo elektrické vedenie, tak som ho v sobotu o 8:00 hodine ráno "prepadol". Nech ma pustí k nemu na balkón, lebo taká scenéria sa tak ľahko nevidí :-).
Vidím, že je radosť byť tvojím susedom :-).
Používaš pri fotení nejaké filtre? Ak áno, tak aké?
Už dlhšiu dobu používam len šedé prechodové filtre od Slovenského výrobcu 84.5 mm, ktoré som prednedávnom vymenil za filtre od LEE systém.
Tak sa nemôžem dočkať prvých testov niekde na horách :-).
Priznám sa, že niekedy nepoužijem žiadny filter, hlavne čo sa týka protisvetla kvôli odleskom zo slnka. Tak isto sa v mojom batohu nenachádza polarizačný filter, aj keď sa hovorí, že to je základ krajinárskeho fotografa. Ja som ho zatiaľ akosi nepotreboval :-).
Okrem filtrov máš toho zabalené asi viac. Len tak pre zaujímavosť, koľko kilogramov má tvoj fotobatoh?
Niekedy sa sám sebe čudujem či tam nosím tehly :-). Keď vyrážam na hory cez zimu, tak po zbalení všetkých potrebných vecí môj fotobatoh váži cca 12 kg, ak nepočítam mačky a turistické paličky. Väčšinou idem len na jednodňové túry, tak to sa dá zvládnuť aj v náročnejších terénoch s vyplazeným jazykom :-).
Ďakujem za rozhovor. Zároveň sme si pre čitateľov, spolu s Jozefom, pripravili malý vianočný darček. Je to jeho krásna fotografia v originálnom rozlíšení, ktorú si môžete voľne stiahnuť, dať vytlačiť a potešiť seba, alebo niekoho blízkeho. Krásne Vianoce!