Dostávame sa k šiestemu pokračovaniu rozhovorov cez ND filter. Bude iný. Už aj tým, že na našu imaginárnu stoličku pred fotoaparát sa posadí konečne prvá žena. Pri pohľade na jej fotografie sa určite pozastavíte. Spomalíte. Ako keby ste sa dostali niekde do filmov Davida Lyncha. Z niektorých na vás až bytostne kričí temnota, rozrušenosť mysle a isté imaginárne zázračno. A oči. Tie sú všade. Tmavé, v tieni, uprene hľadiace, sklopené, zatvorené. Jednoducho oči na ix spôsobov... Alebo že by dotyčná dáma rovno fotila magický realizmus a sedela pri pohári vína s Gabrielom García Márquezom? Jej fotografie sú ako hypnotikum. Raz sa zapozeráte a nikdy ich potom nemáte dosť. Tak nech sa vám páči: Martina Danková alias Tia Danko.
Môžeš sa naším čitateľom predstaviť?
Verím, že moje odpovede na otázky v tomto rozhovore o mne to podstatné prezradia (úsmev).
Čo bolo tvojím spúšťačom pre fotografovanie a kedy sa to stalo?
Po škole prišiel život. Taký ten vážnejší. A s ním aj väčšia potreba zrecyklovať vnútorný balast z pocitov a myšlienok do niečoho trochu uchopiteľného. Taký klasický, skoro až klišé očistec. V minulosti som na túto otázku odpovedala asi oveľa konkrétnejšie. Dnes to už vnímam skôr ako rituál. Mala som a mám obdobia, keď sa idem vyfotiť z podoby a celé dni stláčam spúšť alebo naopak, nefotím vôbec. A to niekedy trvá aj mesiace. Najdlhšie som abstinovala rok. Cyklicky sa k fotke vraciam, tie spúšťače vždy prišli samé, viacmenej sú všadeprítomné.
Pamätáš si typ svojho prvého fotoaparátu?
Myslím, že to bol taký ten podvodný jednorázový. Fotky z neho som nikdy nevidela (úsmev).
Ty a digitál. Kamarátite sa ešte spolu?
Ale áno. Do istej miery aj vždy budeme. Moje fotografické prvopočiny na digitál boli pre mňa možno najdôležitejším obdobím spojený s tvorbou, kedy som vôbec neriešila techniku a spôsob, akým fotka vzniká. Klasická fotografia je viacrozmerná, organická, viac ma zblížila s fotografiou ako takou, hlavne v tmavej komore. Posledné roky tvorím väčšinou na film, ale nie som ortodoxný analogista. Ak urobím svoju najlepšiu fotografiu mobilom, nebudem sa za to hanbiť. Debaty na tému digitál vs. analóg sú nevyčerpateľné asi ako škála šedej medzi bielou a čiernou.
Na svoju tvorbu používaš rada, pokiaľ teda môžeš a máš zdroj, staré filmy ORWO. Ako sa k nim dostávaš a s akým najstarším dátumom si fotila?
Prvý nevinný a zároveň osudný kontakt s Orwom bol v ateliéri Rasťa Čambála. Zoznámil ma s Bronicou (môj prvý analóg a stredoformát) a nabalil mi krabicu starých nemeckých zvitkových filmov značky Orwo. Aby som mala čo kaziť, keď sa budem učiť fotiť (úsmev). Fascinovalo ma, čo z nich lezie, hlavne vizuálne. Keď sa filmy minuli, začala som panikáriť, či budem vedieť fotiť na iné filmy a tak som začala pátrať po Orwe. Zachránil ma internet a eBay. Myslím, že najstarší zvitok bol z roku 1984.
Nie je to dosť veľký risk fotiť na film po veľmi dlhom expire a nemáš zaručené, že konkrétny obrázok sa vydarí? Môžeš predsa stratiť úplne nafotený materiál. Máš na takýto prípad nejaké “záložné” dvierka?
Priam sa trpko smejem, pri spomienke na to množstvo navždy „stratených“ záberov. Áno, máš pravdu. Do istej miery aj vedome riskujem. Keď vycítim, že ide o naozaj zaujímavý záber, poistím si ho aj na iný film alebo digitál. Myslím však, že fotiť na expirovaný film je s trochou nadsázky ako fotiť na nový film. Ani ten nezaručuje, že na filme bude niečo, za čo stojí ho nestratiť. Analógová fotografia znamená veľa premenných a rizík, film nič neodpustí. No beriem to ako pridanú hodnotu. Vďaka tomu som sa naučila veľa (nielen) o fotení a o fotke. Myslím, že nejaký čas dozadu som o tom písala aj blog.
Na časti svojej tvorby si stojíš ako model sama. Je ťažké byť sám sebe modelom? Nezacykluješ sa v istých šablónach. Kde čerpáš inšpiráciu? Snívajú sa ti tie tvoje fotografie, alebo si ich kreslíš…
Byť sám sebe modelom je asi to najľahšie a najťažšie zároveň. Ľahkosť spočíva v šanci priblížiť sa k najdôveryhodnejšiemu či najpresnejšiemu výsledku. Ako autor presne vieš čo chces a ako. Komplikuje to už potom len vlastná nespokojnosť, lebo očakávania či nároky na seba samého sú vždy vyššie. A záleží asi aj na tom, akú má kto schopnosť a potrebu byť autentický alebo sa viac štylizovať. Závisí to aj od samotnej fotky samozrejme.
Ak fotím seba, sú to hlavne sebareflexie. Ak pracujem na fotke s inými ľuďmi, sú mi buď inšpiráciou oni sami, resp. cez nich vizualizujem vlastný nápad alebo myšlienku, ktorá príde zvonka.
Tia Danko by Roman Hajnala.
Vo svojom portfóliu máš veľké množstvo portrétov žien. Kto sú tieto ženy. Známe? Modelky? Ako sa k nim dostávaš?
Sú to väčšinou blízke osoby, poznáme sa. Zo života. Buď prídu ony do toho môjho alebo ja prídem do toho ich. A nie je ich až tak veľa, skôr sa mi do fotiek vracajú. Je to zaujímavé aj pre ne. Vidieť sa aj cez fotorafie, po rokoch, ako sa menia. Aby sa však nevytváral mylný dojem, už som spravila aj pár fotografií mužov (úsmev).
Tak isto definícia portrétu môže byť rôzna. Myslím, že len využívam portrétne prvky ako formu na vyjadrenie širšej, konceptuálnej myšlienky.
Ktorý je tvoj najobľúbenejší prístroj a taktiež fototéma?
Nemám a neviem mať najobľúbenejší prístroj. Určiť niečo také by bolo ťažké. Je to ako s ľuďmi. S každým, s ktorým som kedy fotila, mi dal buď fotky alebo spomienky.
Asi aj preto v mojich fotkách najviac dominuje človek.
Povedz meno jediného zariadenia, ktoré by mal každý fotograf vlastniť.
Oko. Také to vnútorné. Je to jediná optika, ktorá odlíši jedného fotografa od tisícov iných majiteľov fotoaparátov.
Kto ťa vo fotografii najviac ovplyvnil?
Vedome či podvedome nás svojím spôsobom ovplyvní každý človek, každá vec, každá situácia a aj fotografia ako médium sama o sebe. Najviac sa však ovplyvňujem asi sama. V dobrom aj v zlom zmysle slova.
Máš obľúbenú nejakú fotomyšlienku?
O fotografii už bolo povedané veľa. Dnes je pre mňa podstatnejšie, keď sa mi, trochu inak povedané, podarí vlastnú myšlienku preniesť do obrazu. A tak isto hľadať, byť schopná prečítať myšlienky, ktoré v sebe nesú iné, zaujímavé, často obsahovo viacvrstvové fotografie.
Ak by si mala tú možnosť vrátiť sa v čase, zmenila by si niečo vo svojom foto živote?
Absolútne NIČ.
Máš nejaký vysnívaný projekt?
Mám, ale neprezradím. Vytratilo by sa čaro vysnívaného (úsmev). Z tých reálnejších je to asi stretnúť pred fotoaparátom môjho otca.
Môžeš nám povedať, či si vo fotení prepásla nejaký moment, ktorý ťa veľmi mrzí?
Tak také momenty sa dejú snáď každodenne. Život sám často aj v tých najmenších a banálnych okamihoch otvorí pohľad na jedinečnosť. Často si vôbec neuvedomujeme pominuteľnosť a neopakovateľnosť momentu, akým je život sám. Kedysi ma mrzelo, že som v rôznych situáciách nevyužila príležitosť urobiť možno dobrú fotografiu. Dnes to tak neriešim. Nie som lovec ani zberateľ v tomto smere. Skôr si uvoľním myseľ a naplno vnímam prítomný okamih sebou. Ak ma to ovplyvní alebo inšpiruje k vytvoreniu fotografie, kľudne aj v inom čase a priestore, zaoberám sa tým. Ak nie, nič sa nedeje.
Máš nejakú tajnosť alebo chybu, ktorá sa ti stala pri fotení? Ak áno, vedela by si sa o ňu s nami podeliť?
Nesnažím sa tajiť, že robím chyby. To je veľmi dôležité. Ako v tvorbe, tak v živote. Myslím, že ani nie je podstatné konkretizovať. Ja len viem, že bez chýb a zlyhaní by nebolo ani poznanie, ani posun.
Fotografická kniha, ktorá nesmie chýbať v tvojej knižnici a tiež nejaký fotograf, živý alebo mŕtvy, ktorému by si chcela asistovať pri fotení.
Fotografická kniha, ktorá nesmie chýbať v mojej knižnici? Tak to je presne každá, ktorá v nej chýba. Myslím, že z môjho skromného knižného vlastníctva spomeniem Príbeh fotografie od Daniely Mrázkovej.
Mojou ambíciou nie je asistovať druhým pri fotení. Ak ma niečo naozaj zaujíma, tak človek sám, jeho osobnosť. Vážim si, že v tomto smere môj život už pár ľudí obohatilo a obohacuje. V súčasnosti by som rada stretla napríklad Ivana Pinkavu.
Skús pomenovať svoj fotografický štýl troma slovami.
Je to komplikované...(úsmev).
Ukončenie.
S Martininou ucelenou tvorbou sa môžete dôkladnejšie zoznámiť na jej stránke.
Pridaj komentár
