Ahojte, som opäť doma a snažím sa spamätať z afrického sveta a preorientovať sa do toho sveta nášho. Tentokrát nebudem písať cestopis, tentokrát budem pridávať fotopríbehy, ako ich píše príroda sama. Bolo mi dopriate vidieť zvieratá v ich prirodzenom prostredí a pri prirodzených reakciách - mimochodom na nerozoznanie od tých ľudských.
Zebry - zvieratá v našich očiach jemné, pekné a mierumilovné. Pozeráme sa na ne ako na koníky v pyžame, obdivujeme ich sfarbenie a sem tam ich vidíme v prírodopisných filmoch ako obete predátorov. Vieme, že čiernobiele, či hnedobiele pruhy sú na ich ochranu, keď sa zomknú do jedného celku, šelmy nevedia rozoznať jedinca a teda nevedia vybrať svoju obeť.
Ako tak brázdime národnými parkami v Keni a Tanzánii, vidíme stáda zebier pasúcich sa na obrovských pláňach. Stoja, či ležia a pokojne na nás hľadia.
Jedného pekného dňa však, v kráteri Ngorongoro, sledujeme úplne iné divadlo. Uprostred najväčšej horúčavy nastáva v stáde rozruch. Najprv si myslíme, že je na okolí svorka levov, či nejaký gepard. Ale omyl - dvaja samci sa rozhodli ukázať jeden druhému, kto je tu pánom a spôsobmi na vlas rovnakými ako u ľudí /samozrejme pri niektorých agresívnejších jedincoch/ si idú po krku, podrážajúc si nohy, hryzúc sa kde sa len dá, snažiac sa dostať svojho súpera na kolená. Fascinovane stojíme s foťákmi v ruke a spúšťame svoju fotopaľbu.
Napriek zážitku, ktorý mi z pamäte len tak skoro nezmizne, oveľa radšej uvidím pokojne sa pasúce "prúžkatce" bez krvavých stôp a hlasného cvakania zubami. A to isté by som rada videla aj u nás ľudí.
Pridaj komentár
A všééétko najlepšie. 
...
