Kto by nemal rád štátne sviatky. A hlavne, keď sa podaria tak, ako toho roku
na prelome augusta a septembra. Túto veľmi potešujúcu správu som zistila iba týždeň pred tým a hneď sme rozhodli. Predĺžený - štvordňový víkend musíme stráviť mimo, vypadnúť z Bratislavy, užiť si posledné letné dni, a hlavne si oddýchnuť.
V piatok sme absolvovali túru v Nízkych Tatrách a priamo z nej sme si šli užiť vidiecky pokoj. :) Našou konečnou zastávkou sa stala Osturňa - malá zamagurská dedinka
pri poľských hraniciach.
Pracovná únava, piatková túra a iste aj večerné posedenie spôsobili, že nás ani (vraj) veľmi hlučný traktor prechádzajúci okolo našej drevenice nezobudil. Z tuhého spánku sme sa prebrali okolo pol jedenástej a kým sme sa pozbierali, čakali na nás úžasné raňajky. :)
Počas toho, ako sme vyhladovaní po dlhej noci do seba „tlačili raňajky", ozval sa miestny rozhlas. Vraj sa dnes (v sobotu 30. septembra) o jednej bude konať 1. ročník furmanských pretekov Osturňa 2008.
Na túto pozvánku sme sa ihneď „namotali". Wow v tejto zabudnutej horskej dedinke zažiť kúsok histórie,
či až neuveriteľnej reality v tomto pretechnizovanom svete. Malo to len jeden háčik. Pani v miestnom rozhlase akosi zabudla oznámiť miesto konania tejto jedinečnej udalosti. Čo sa nám zdalo byť v tejto takmer 9 km dlhej dedine menším problémom ...
Hodina H sa blížila a my sme stále netušili, kam sa vybrať. Nakoniec sme však problém ľahko vyriešili. Stačilo vyjsť
na ulicu a ako stopárski psi, avšak nie podľa čuchu ale sluchu, sme sledovali cestu. Hurá našli sme to! Záhadným miestom bol bývalý dvor dlhé roky opustenej a chátrajúcej základnej škody.
Našli sme si dobré miestečko a po chvíli čakania sa to všetko začalo. Najskôr úvodné príhovory, predstavenie súťažiacich - furmanov s ich štvornohými pomocníkmi, svojské losovanie poradia (štartovacie číslo bolo na dne pohárika) a predstavenie trate pre prvé kolo. A súťaž sa mohla začať. Unesení krásou ťažných koní a zručnosťou furmanov sme s otvorený ústami sledovali to, čo sme ešte nikdy nevideli.
Ale musím priznať, že sme (my ženy :)) dlho pri páske odčleňujúcej miesto vyhradené pre divákov od dráhy dlho nevydržali. Statné kone bežiace značnou rýchlosťou dva metre od nás ... Nie, vôbec sme sa necítili bezpečne a radšej sme presunuli do úzadia. Hneď sme sa cítili istejšie.
Prvé kolo v ktorom furmani predviedli rýchle nakladanie guľatiny, cúvanie s vozom plným dreva, rýchlu jazdu cez most, slalom, beh do strmého svahu sa zastávkou na „občerstvenie" (ďalší pohárik), nejaké to esíčko vo svahu a nakoniec vyloženie voza. Nasledovala prestávka a vystúpenie detského folklórneho súboru z Poľska. V ďalšej prestávke nám čo to predviedli artisti na koni.
Priznám sa druhé kolo súťaže som veľmi nesledovala, keďže tá naša prestávka na občerstvenie sa mierne pretiahla a stihli sme iba jeho záver. Ale vraj v ňom išlo najmä o zručnosť furmanov čo najrýchlejšie uviazať dlhé pne dreva a prejsť o niečo kratšiu a menej náročnú trasu.
A začalo tretie kolo. To som už opäť s veľký záujmom sledovala. Za koňa najskôr zapriahli dva riadne hrubé a dlhé pne, po asi 15 m zapriahli ďalšie a po ďalších štvrté. Limit na túto disciplínu bol dve minúty, za ktoré mali kone prejsť s tou obrovskou záťažou, čo najdlhší úsek trate. Táto disciplína ma presvedčila, že nie vždy platí, najmocnejšie vyzerajúce kone sú aj najsilnejšie.
Nasledovalo vyhodnotenie pretekov. Pred ním však ešte kratšia exibícia, v ktorej sa kone preťahovali s traktorom. Hoci všetci tlieskali koňom ako víťazom, myslím, že traktor bol predsa len silnejší. Keby sa nezahrabal do pol kolies, ale by mal pod kolesami pevnú pôdu, určite by si s koníkmi poradil. Pasovanie to však bolo veľmi efektné a furmani na výkon svojich kamarátov patrične hrdí. S rozžiarenými tvárami ukazovali na pol metrové brázdy, ktoré vyhrabal traktor
pri snahe poraziť ich paripy. :)
Priznám sa z deviatich či desiatich súťažiacich koňov som si z disciplín pamätala nanajvýš troch, teda tých ktorý boli čímsi výrazne odlišní. Veď ostatní vyzerali tak veľmi podobne. Takže ani náhodou som si na konci nepamätala,
ako zajazdil ten ktorý kôň jednotlivé disciplíny. No nič to, víťazné a vlastne aj všetky ostatné kone a ich furmani boli odmenení a my unesení, týmto pre nás nezvyčajným zážitkom, sme sa pobrali späť. A užívali si vidiek, v ktorom akoby sa už dávno zastavil čas. Je fajn, že ešte existujú miesta, ktoré nám pripomenú, že existuje aj niečo iné, ako len stres náš každodenný.
Foto: Julo Kotus