Ponuka znela - asistovať na kurze freedivingu na Kanárskych ostrovoch. Znelo to lákavo, menej potešujúca už bola informácia, že lietadlo odlieta za 27 hodín z Prahy
a ja som nemal nič vybavené.
Ani neviem ako, ale nakoniec sa mi podarilo zabezpečiť všetko potrebné a po 5 hodinách letu som s ďalšími 8 účastníkmi kurzu v piatok ráno vystupoval z lietadla
na ostrove Tenerife.
V batohu som mal len tie najnutnejšie veci na prežitie týždňa na lodi, keďže veľkú časť miesta zaberala foto výbava. Mal som so sebou svoj Canon EOS 20D s objektívmi Tamron SP 17-50/2.8 a Canon EF 85/1.8 USM, k tomu nejaké prechodové filtre Cokin, klubový Olympus C5060 s UW puzdrom PT-20 a širokouhlou predsádkou WCON-07.
Nesmiem zabudnúť ani na kompakt, ktorý som mal na testovanie – Olympus mju: 850SW.
V miestnom supermarkete sme si nakúpili zásoby vody a jedla a neskoro popoludní sme vyrazili na more.
Naším domovom sa na týždeň stal katamaran Valhalla, ktorý viedol Vašek a už od prvých metrov nám bolo jasné, že sa na túto dvojku môžeme plne spoľahnúť a v pokoji sa venovať príprave na potápanie.
V preklade to znamenalo, počas preplavby sa držať čohokoľvek pevného, katamaran je vo všeobecnosti stabilnejší ako klasická jachta, platí to však len o bočnom náklone. Niektorí jedinci neopúšťali celé hodiny palubu a neprestávali fixovať vzdialený horizont. Je to popri tabletkách asi jediná pomôcka, ako si udržať jedlo v žalúdku.
Prvú noc sme strávili na kotve v pokojných vodách hneď pri marine Los Cristianos. Zaparkované jachty, premávajúce moderné trajekty a najmä výhľad na v opare sa strácajúce Pico de Teide naše foťáky zamestnávali celý večer.
Nasledujúci deň sme mali v pláne prvé rozpotápanie a tak sme sa presunuli kúsok na more za väčšou hĺbkou. Mal som problémy so zubom, ale a to som ešte netušil, že to bude jediné „potápanie“, ktoré mi bude počas tohto kurzu dopriate.
Pri preplavbe na ostrov La Gomera nás totiž nesprevádzalo len skupina nádherných delfínov pásavých (Stenella coleruleoalba), ale aj svieži vietor, ktorý bol pravdepodobne príčinou toho, že sa mi už večer prakticky úplne „zabetónovali“ dutiny. Pri večernom šnorchlovaní na lokalite neďaleko mesta San Sebastian de La Gomera sa príznaky začínajúcej choroby začali prejavovať a nemal som najmenšiu chuť isť do vody.
Z vody, ktorá mala asi 22˚C, sa tu týčil výrazný skalný útvar, miesto ako stvorené na preskúmanie a pár podvodných fotografií. Vlny, ktoré na skalu narážali však vírili materiál, ktorý úplne znemožnil seriózne podvodné fotografovanie.
O „inteligencii“ obyvateľov ostrova La Gomera si ľudia na Tenerife rozprávajú rôzne vtipy, naši chalani, ktorí si v marine Playa de Santiago spravili krátky večerný výsadok do miestneho baru sa však nesťažovali.
Nasledujúci deň nás po raňajšom tréningu čakala náročná preplavba na vzdialený ostrov El Hierro. Spoločnosť nám sporadicky opäť robia delfíny a v polovici cesty natrafíme aj na oddychujúcu lokálnu skupinu Grínd krátkoplutvých (Globicephala macrorhynchus), ktoré patria medzi zubaté kitovce.
Tie neprejavili o našu loď najmenší záujem a po skúsenostiach z ostatných rokov sme zavrhli aj myšlienku zaplávať si
s nimi.
Chlapci rovnako tak odmietli aj myšlienku tréningu na otvorenom mori, hĺbka okolo 3000m pod loďou vzbudzovala akýsi podvedomý rešpekt, aj keď neopodstatnený.
Na záveternú južnú stranu ostrova sme to mali ešte niekoľko hodín plavby a zbytok cesty sme preto zväčša prespali.
Náročné nočné parkovanie v marine La Restinga sme nakoniec pre zlé podmienky taktiež zrušili a zakotvili sme v neďalekej zátoke.
Ranné prebudenie do pekného dňa nám ešte viac spríjemnil pohľad na do červena sfarbené skalné steny, ktoré nás obklopovali. Celkovo môžem povedať, že pre geografa/geológa sú sopečné Kanárske ostrovy so svojimi nespočetnými variáciami geologických vzoriek a morfologických útvarov rajom na Zemi.
Presúvame sa na do obedné šnorchlovanie k lokalite La Cueva del Diablo, ktoré si chlapci pekne užívali, až kým nás miestny ochranár nevykázal s loďou mimo územia chránenej oblasti.
Presúvame sa ďalej popri juhozápadnom pobreží ostrova El Hierro, ktoré je prešpikované potápačskými lokalitami
s rôznymi jaskyňami, preliezačkami, vežami a životom vo vode. Podľa sprievodcov by v týchto vodách nemali byť zriedkavosťou ani obrovské manty, na ktoré sme však nenatrafili.
Po večernom tréningu sa všetci duševne pripravujeme na nočnú preplavbu späť na La Gomeru. Z rozprávania členov vlaňajšej výpravy na Kanárske ostrovy vieme, že to bude náročné, realita však prekoná všetky naše očakávania.
Plávame pozdĺž severozápadného pobrežia ostrova, priamo proti nám fúka poriadny „fičák“, dvíhajúci celkom slušné vlny, ktoré si s našou Valhallou pohrávajú ako sa im zachce.
Vašek sa rozhoduje prejsť na plachty a tak stáča kormidlo mierne doľava, aby chytil predo bočný vietor. Rýchlosťou
asi 8 uzlov sa začíname odkláňať od ostrova, aby sme asi po 3 hodinách svižnej plavby zamierili priamo na východ – smer La Gomera.
Ťažko opísať podmienky na lodi – veľké vlny otvoreného Atlantiku sa striedajú s kratšími a spenenými vlnami, predná časť lode sa na nich vysoko dvíha, aby následne tvrdo dopadla späť na vodnú hladinu. Trup pri tom vydáva praskajúce zvuky, pri ktorých sa zamýšľate nad tým, koľko takýchto dopadov je Valhalla ešte schopná zniesť.
Spať v kajutách je takmer nemožné, len vďaka únave z potápania a slnka je vám dopriate na pár minút zavrieť oči.
Najväčším zážitkom je určite nočná služba na palube, ktorú si vychutnávam spolu s kamarátom a vedúcim kurzu Martinom Zajacom. Plachty sú už dávno zvinuté, oba motory pracujú na pol plynu a pomaly slimačím tempom nechávame za sebou El Hierro. Po dvoch hodinách pravidelného „sprchovania“ trieštiacimi sa vlnami sa ešte stále neviem nabažiť energie, ktorá je všade navôkol. Plavba je však tiež únavná a tak, keď sa v diaľke na obzore objavia blikajúce svetielka jedného z prístavov La Gomery, odchádzame spokojní „spať“.
Boj s vlnami trvá až do rána, ktoré už privítame v marine mestečka La Puntilla. So vstávaním si dávame na čas a rovnako tak s tréningom, ktorý absolvujeme až pri mestečku San Sebastian de la Gomera.
V diaľke sa z oparu vynára najvyššia hora Španielska Pico de Teide na ostrove Tenerife, kam naberáme kurz hneď
po tréningu.
Smerujeme k lokalite Los Gigantes, ktorej zátoky sa stanú naším domovom na posledné 2 dni kurzu. Táto lokalita poskytuje pre tréning výborné podmienky – vďaka záveternej polohe je tu najpokojnejšia hladina z celého pobrežia Tenerife, hĺbky už niekoľko desiatok metrov od brehu dosahujú cez 50m, vody sú plné života a samotná scenéria Gigantes pri každom pohľade fascinuje a berie dych. Skalné steny sa tu dvíhajú kolmo z vody do výšky asi 200m
a skalné formácie, oddelené hlbokými a úzkymi kaňonmi dosahujú výšku až 500-800m. Pre človeka s aspoň malou dávkou predstavivosti sa naozaj javia ako gigantickí strážcovia pobrežia, ktorým z vody trčia akurát temená hlavy a vzbudzujú zaslúžený rešpekt.
Po 5 dňoch som znovu na pevnej zemi, keď po zakotvení vyrážame na večeru do mariny. "Námorníckou" chôdzou poznačenou dlhodobým pobytom na hojdajúcej sa lodi, si to vykračujeme po móle s množstvom reštaurácii až skončíme v "reštike" s príjemnou obsluhou, slovenskými cenami a dobrou kuchyňou.
Nasledujúce dva dni strávime tréningom a šnorchlovaním v pokojných zátokách Los Gigantes. Tie sú navštevovanou destináciou výletných lodí preplnených turistami prevažne v dôchodcovskom veku, ktorí obdivujú skalné steny, na ktorých slnko spolu s tieňom vytvára úchvatné obrazy. Okrem stien tak teraz majú príležitosť pokochať sa aj pohľadom
na Valhallu, po ktorej pobehujú podivne vypadajúce tvory odeté prevažne v čiernej gume s dlhými plutvami v rukách.
Slnko príjemne hreje a my samozrejme nie sme stále natiahnutí „v gume“, doprajeme si aj opaľovanie a predposledný deň taktiež výlet do jedného z kaňonov.
Asi hodinová prechádzka pripomína výpravu do „strateného sveta“. Strmé skalné steny, flóra a fauna pripomínajú skôr zábery z pacifických ostrovov. Ak sa niekedy dostanete do týchto končín, podobný trip do hôr určite odporúčam.
Na večer sa presúvame do mariny, v ktorej sme svoju týždennú plavbu začali. Kotvu spúšťame už za tmy, večeru
v jednej z miestnych reštaurácií však ešte stíhame. Zaujímavosťou je absencia akýchkoľvek sladkých jedál v miestnom jedálnom lístku, čo nám po týždennom „sladkom“ pôste veľkú radosť nerobí.
Posledný deň máme celý voľný, keďže lietadlo odlieta až večer. Požičiavame si 2 Seaty Ibiza (36,-eur vozidlo/deň)
a dvoch jedincov, ktorí sa dostatočne nenabažili slanej vody vysádzame po ceste v akvaparku v San Eugenio.
Zbytok skupiny pokračuje stúpaním po kľukatej horskej ceste na vrchol Pico de Teide. Cestou pociťujem,
že so stúpajúcimi výškovými metrami to v mojich dutinách dosť žije, žiadna výrazná bolesť však neprichádza.
Cesta s nádhernými výhľadmi, lávovými poliami a množstvom trápiacich sa cyklistov nás dovedie až ku stanici lanovky. Cena za vrchol je pekne vysoká, ale ako väčšina turistov si povieme: „Keď sme sa vytrepali už sem, tak to teraz nevzdáme“. V prípade, že by sme mali viac času, určite by sme si skúsili horu vyšľapať, takto nám nezostávalo nič iné len zaplatiť 24,-eur za lanovku. Tá nás dopravila do výšky 3.555mnm a k vrcholu teda zostávalo cca 160 výškových metrov. Kvôli množstvu snehu je však chodník ku kráteru uzavretý, čo znamená, že sme ušetrili ďalších 12,-eur
za povolenie vystúpiť k nemu, prišli sme však o pohľad, ktorý mohol stáť za všetky peniaze.
Spiatočná cesta k moru ubieha rýchlo, čas nášho odletu sa totiž nebezpečne priblížil. Veci sme si zbalili už ráno
a tak teraz iba nahádžeme batohy a tašky do pristaveného mikrobusu a ponáhľame sa na letisko.
Stihli sme tak tesne ako je to len možné, dokonca tak tesne, že si ani nemáme kedy kúpiť suveníry.
Ja si však z „Kanárov“ na pamiatku predsa len niečo odnášam – upchané dutiny, kopec zážitkov a zopár fotografií.
Pridaj komentár
