Tim Walker je známy britský fotograf žijúci v Londýne. Vyštudoval školu zameranú na médiá a vizuálne umenie, kde sa viac zoznámil s fotografiou, pred ktorou mal rešpekt kvôli jej technickým stránkam. Na škole mal však výborného lektora. Ten ich učil, že fotoaparát je len krabica, ktorá stojí medzi fotografom a tým, čo chce zachytiť.
Jeho fotografia je typická pre zobrazovanie sveta mimo bežnú realitu, využívanie príbehov a rozprávok. Je to hravý svet fantázie bez striktných pravidiel a očakávaných vzorov. Unáša nás do sveta ukrytých spomienok na detstvo, prebúdza to malé dieťa v nás, ktoré ešte nevyrástlo a snaží sa bojovať so svetom reality, neustále nás obliehajúcim. Zobrazuje svet detskej naivity, predstavivosť bez limitov, svet, v ktorom vládne sloboda a všetko je možné. Na fotení využíva veľmi komplikované scény, ktoré sa pripravujú aj niekoľko dní až týždňov. Bežne jeho fotenie módneho editoriálu trvá tri dni. Ako tvrdí, tretí deň je magický. Vtedy dosahuje najlepšie výsledky, pretože modelka presne vie, čo má robiť, pozná svoju úlohu dokonale a opadnú akékoľvek zábrany.
Jeden z dôvodov je aj ten, že nepoužíva zápleskové svetlá, využíva na fotení len denné svetlo. Každé fotenie je niekedy experiment, kedže je človek závislý na počasí, aké budú svetelné podmienky.
Nepoužíva ani digitálne manipulovanie fotografií. Všetko, čo na fotografii vidíte, vyzeralo presne tak isto v reálnej situácii pri fotení. Počas fotení sa nazbieralo veľké množstvo kulís, väčšina z nich sa uschovala v obrovských skladoch.
Je možné, že veľa ľudí ani neverí a nerozumie, že naozaj existujú, že to neboli iba zmenšeniny zapracované do fotografie digitálne.
Tim Walker je módnym fotografom, a ako sám uviedol, je to jediný možný smer vo fotografii, ktorý by mohol robiť, ktorý mu umožňuje vytvárať nereálne a fantazijné obrazy vychádzajúce zo snov.
„Móda je oddelením snov vo fotografii.“
Pracuje pre množstvo magazínov, ako napríklad Vogue, Vanity Fair, I-D magazine, W magazine, Harper’s Bazaar, Love magazine. Nafotil kampane pre mnohé značky, napríklad Mulberry, Valentino, Dior, či obchodný dom Coin.
Na jeseň v októbri 2012 otvoril v Londýne výstavu v Somerset house nazvanú rovnako, ako jeho novopublikovanú knihu Story teller, rozprávač príbehov.
Okrem vystavených fotografií, bola expozícia zaujímavá práve pre možnosť vidieť reálne kulisy, pripravované na fotenie vo svojej reálnej veľkosti.
Po otvorení výstavy s ním bol neskôr vedený rozhovor pre väčšie publikum, kde mohol viac ľudí oboznámiť s knihou aj samotnou výstavou a pozadím, ktoré sa skrývalo za všetkou vynaloženou prácou.
Vydal už viacero kníh, od poslednej mal prestávku 4 roky. Naakumuloval za tú dobu dostatok materiálu a rozhodol sa preto publikovať ďalšiu knižku. Jej celková príprava trvala približne 2- 3 roky a neskôr sa uskutočnila výstava, ktorá je akousi predĺženou verziou knihy.
Porovnáva svoje predošlé práce, ktoré sa môžu zdať o niečo jemnejšie, či sladšie v protiváhe s jeho poslednými prácami z knihy uverejnených na výstave. Sladkosť a jemnosť však nemôže existovať bez temnoty, tá im dodáva svoju hĺbku a reálnosť.
Rozhodol sa pracovať na veľkých fotografických setoch, ich podkladmi boli jeho zhmotnené sny, predstavy a ambície prerozprávať veľké príbehy.
Jedným z jeho najambicióznejších fotení bol príbeh s lietadlom v interiéri z roku 2009 publikovaný v British Vogue. Dá sa nazvať priam až summitom všetkých jeho ambicií a tak isto schopností celého tímu, a to najmä stavačov kulís. Bol to veľmi komplikovaný koncept a tak isto aj naozaj veľmi detailne prepracovaný.
Lietadlo bolo umiestnené aj na výstave, tak ako ďalšie množstvo iných okázalých kulís.
Týmto gestom sa rozhodol vyzdvihnúť náročnosť ich výroby a taktiež vyvolať v ľuďoch väčšie pochopenie pre jeho fotografiu. Návštevníci mali možnosť vidieť tieto objekty v ich reálnej veľkosti v bezprostrednej blízkosti a uvedomiť si ich rozmery, konštrukciu i telesnosť.
Dosiahnuť vrchol týchto ambicií bol komplikovaný proces, časovo i finančne náročný.
Ako mladý fotograf túžite po takejto fotografii, máte všetky sny, všetky tie ambície, chcete vypovedať príbeh ako tento. Vtedy zistíte, že už nemáte kam ďalej ísť. V príbehu je dievča, romantický príbeh, teatrálnosť, zhmotnené divadlo a komplikovaná scéna.
Ako reagovať na dosiahnutie takejto méty? Čo sa dá viac spraviť, akej novej výzve čeliť? Prišiel s konceptom jednoduchosti.
Protiváhou tejto opulentnosti, náročnosti a veľmi detailnej prepracovanosti jednotlivých postáv a scény sú jeho novšie portrétne práce. Zasadil ľudí do jednoduchého, čistého, bieleho prostredia, kde sa divák sústredí len na postavu, objekt, ktorý má aj napriek jednoduchosti svoj vlastný príbeh, vlastný set-up.
Narodenie fotografie presne predstavovalo niečo podobné. Zavesená látka v ateliéri slúžila na zjednodušenie a vyčistenie scény. Subjekt sa stal vecou, objektom.
Ľudí, ktorých začal fotografovať, nie sú žiadnymi modelmi. Stretol ich na ulici, v autobuse, alebo to boli priatelia známych či ľudí, ktorých fotil.
Každý z týchto portrétov je akousi menšou scénou vo svojej podstate.
Veľkým prekonávaním sa sú pre neho fotenia slávnych ľudí, ktorí sa objavujú na verejnosti a sú v ich očiach už určitým spôsobom zapísaní, známi.
Silným portrétom na výstave je fotografia módneho návrhára Alexandra McQueena. Predtým sa nikdy nestretli, pôsobil na neho ako temná gotická osobnosť. Pred fotením si vždy robí detailnejšiu prípravu a prieskum človeka, s ktorým bude pracovať. Častokrát celebrity nemajú záujem o rozhovor, predchádzajúci foteniu a fotograf sa musí snažiť dostať sa k nim počas fotenia čo najbližšie, čo najcitilivejšie a najvernejšie ich odhadnúť a zobraziť. Stáva sa, že sedíte pred človekom a snažíte sa ho posúvať do roviny, v ktorej sa absolútne nenachádza a nevie sa s rolou stotožniť.
Bol to aj prípad McQueena, ktorý s pôvodným nápadom nesúhlasil a spontánne zapálil cigaretu, dal ju do úst lebky, ktorá bola pripravená ako kulisa. Druhú cigaretu zapálil sebe. Toto je fotografia, ktorá ho vystihuje, kde bol sám sebou. Odfotená bola presne týždeň pred jeho smrťou, aj z toho dôvodu vyvoláva veľkú pozornosť.
Z jeho posledných veľkých komplikovaných fotografických setov, bolo fotenie v lese, kde medzi stromami viselo viacero jedálenských stolov aj stoličiek na slávnostnú večeru. Pravdepodobne po všetkých náročných skúsenostiach a vďaka posúvaniu hraníc stále ďalej a ďalej mal dosť odvahy a odhodlania uskutočniť takéto fotenie.
Napriek tomu je z tejto série jeho obľúbenejšiou fotografiou tá, kedy ešte neboli hotové všetky prípravy a stoly zívali prázdnotou a jednoduchosťou.
Prechod z týchto setov k jednoduchosti, portrétom, minimalizmu je obrovskou výzvou. Sedieť pred niekým a zachytiť gesto a odzrkadliť ho určitým spôsobom.
Jediným spôsobom, ako spraviť portrét zmysluplným, je prenechať rolu na ľudí, aby sa jej zhostili a boli sami sebou. To je citlivosť vo fotografii, byť vnímavý a rozumieť rôznorodostiam ľudskej prirodzenosti, čo nám objekt môže dať, či je veľmi jemný a citlivý, alebo drzý či veselý a ako to z nich dosiahnuť a zachytiť.
Vtipnou a veľmi peknou sériou boli portréty hercov zo skupiny Monty Python, ktoré sa objavili v magazíne Vanity Fair. Pôvodne mal Tim pripravených asi zo 4-5 nápadov, ale najväčší úspech mal s vybuchujúcou fajkou.
Na výstave bol uvedený aj krátky film zo zákulisia fotenia, ktorý poodhalil o čosi viac.
Kulisári pripravovali jednotlivé kusy, ktoré zapadli do celého konceptu, dymiace stroje, ohorené zápalky, zhorené oblečenie, fajku. Každý z hercov dokonalo predviedol svoje komediantské umenie a vyzeralo to, akoby bolo všetko časovo naplánované, keď vychádzali jednotlivé zábery jeden za druhým. Na jednej fotografii zrazu herec zdvihne červený kvet a ten dostane na úroveň nosa, nadobúda tak dojem klauna. To sú momenty, ktoré sa niekedy naplánovať ani zrežírovať nedajú a závisia len a len na tom druhom.
Tim Walker pracuje s veľkým tímom ľudí. Spolupracuje hlavne s kulisármi, ktorí vytvárajú dôležité prvky v scénach. Tie si sám navrhoval. Na fotení komunikuje so stylistom, ktorý ďalej komunikuje s celým tímom, aby všetky prvky so sebou ladili, veľkostne, farebne aj tematicky.
Okrem fotografie sa začal venovať aj filmu. Zrežíroval menšie množstvo kratších filmov. Podľa knižky Patricka Mcgratha režíroval krátky film The Lost Explorer o mladom dievčati, objavujúcom záhradu v Londýne, strácajúcom sa v jej skrýšach.
Sériu fotografií s obriou bábikou nafotil pre Vogue Italia v januári 2012. Väčšina publika ju pokladá za jemne strašidelnú, i keď pôvodným zámerom mal byť vtipný a milý príbeh, v ktorom nemal byť žiadny náznak hrozivosti či strašidelnosti. Prípravu bábiky mal na starosti kulisár Andy Hillman, vďaka ktorému si až neskôr fotograf uvedomil náznak strašidelnosti príbehu.
Na jednej zo série fotografií, počas slabších svetelných podmienok, musela modelka kvôli dlhšej expozícii dokonca aj zadržať dych a zamrznúť v pohybe, aby výsledok nebol rozmazaný. Pri fotení na digitál vidíme výsledok priamo, pri filme však tŕpneme až do vyvolania, či všetko vyšlo podľa predstáv.
Veľa vecí sa vo fotografii deje prirodzene, niekedy sa zdá, že fotografia si žije vlastným životom, kedy sa stávajú situácie, ktoré fotograf nemôže nijak ovplyvniť.
Tim Walker fotí iba na film, nepoužíva digitálnu techniku. Používa 6x7 filmy s desiatimi zábermi. Každý záber je iný a počet fotiek je limitovaný. Stlačí spúšť vtedy, keď vidí a cíti ten správny záber. Pri fotografovaní na film vzniká medzi ním a fotografovaným oveľa bližší a intímnejší vzťah. Nikto iný z tímu nevidí výslednú fotografiu, všetky zábery sú len vo fotografovej hlave. Iba on vie, čo naozaj nafotil.
Tak ako mnoho ľudí, aj on mal veľmi cynický pohľad na módu a módnu fotografiu po veľmi dlhý čas. Všeobecným obrazom tohto žánru, reprodukovaným neustále, je jej chýbajúca hĺbka, hodnoty či úprimnosť, väčší zmysel, prílišná povrchnosť.
Na prednáške ukázal kratší prírodopisný film, ktorý mu po dlhej dobe vyvrátil väčšiu časť svojich pochybností. Išlo o novoobjavené druhy vtáctva v Papua Novej Guinei, zachytené vo svojej nádhernej pestrofarebnosti a veľkoleposti, nebojácne sa vystavujúce a predvádzajúce sťaby modelky na prehliadkovom móle.
Pestrofarebnosť a prirodzená túžba páčiť sa pochádza priamo z prírody, máme ju pred našimi očami, civilizácia sa s ňou stretávala po tisícročia, preto móda a túžba obliekať sa a páčiť sa nie je vlastne ničím nezvyčajným. Stala sa prirodzeným spôsobom ukazovania sa, tak ako v prírode. Zobrazovať ju v krásnom príbehu, v inom pohľade bez povrchnosti sa vždy dá.
Tim Walker je toho dôkazom. Pretože jeho fotografie nie sú o prvoplánovej móde, na prvom mieste je príbeh, fantázia a vášeň pre fotografiu.
Foto:
www.timwalkerphotography.com
www.wallpaper.com/fashion/tim-walker-story-teller-exhibition-at-somerset-house/6134
stylistique-stylistique.blogspot.sk/
lovagemagazine.com/culture/the-tim-walker-story-teller-exhibition-2,6003
Pridaj komentár
