Žánrov, ktoré využívajú nezinscenovanú, priamu fotografiu je viacero. Dokumentárna fotografia, reportážna fotografia, fotožurnalizmus, street fotografia, takto sme ich už vymenovali v jednom z predchádzajúcich článkov. To však neznamená, že medzi ne môžme dať rovnítko a tieto pojmy si pri označovaní fotografii a fotografov zamieňať a používať podľa ľubovôle.
Bruce Davidson (nar. 1933) je fotograf. Odmieta označenie dokumentárny fotograf, rovnako ale aj označenie umelecký fotograf. Napriek tomu ho zaraďujeme medzi dokumentaristov a na príklade jeho diela si ukážeme, čo odlišuje dokumentárnu fotografiu od ostatných horeuvedených žánrov.
Fotograf ako Bruce Davidson potrebuje presnejší pojem na definíciu svojej tvorby. Bruce Davidson je humanista. Zaujíma ho človek, jeho spôsob života a podľa toho si aj vyberá témy na fotografovanie. Medzi jeho známe cykly fotografií patria napríklad súbory „East 100th Street“, kde sa zameral na život ľudí ťažko skúšaných chudobou v černošskej štvrti New Yorku, „Subway“, kde s pomocou farebnej fotografie zachytil ducha newyorského metra v čase, keď sa ani zďaleka nedalo nazvať bezpečným miestom, či projekt „Brooklyn Gang“, v ktorom približuje život problémovej mládeže mesta.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1966, cyklus „East 100th Street“
Dostávame sa k prvej dôležitej veci, ktorá odlišuje dokument od bežnej reportáže či novinárskej fotografie. Je ňou práca na dlhodobých projektoch a tu je fotograf Bruce Davidson dobrým príkladom, keďže v temných vlakových súpravách metra New Yorku strávil rok svojho života, blok ošarpaných domov vo východnom Harleme navštevoval pravidelne počas dvoch rokov. Prečo je to dôležité nám Bruce ozrejmí v jednom svojom citáte:
„Zistil som, že mladí ľudia prestávajú príliš skoro. Snažia sa napodobniť niečo, čo už videli, ale nezostanú pri tom dostatočne dlho. Nech budete fotografovať hocičo, musíte s tým stráviť veľa času, aby malo vaše podvedomie šancu sa prejaviť.“
V dokumentárnej fotografii je dôležitý kontakt s témou a snaha ísť do hĺbky, a to všetko si vyžaduje svoj čas. Čas nám umožní lepšie spoznať dané prostredie, premýšlať nad posolstvom našich fotografií, môžeme si cielene premyslieť, čo chceme mať na zábere a na dané miesto sa vracať, kým sa nám to nepodarí zachytiť. Čas umožní vznik väčšieho množstva fotografií, z ktorého potom do finálneho výberu môžme vyselektovať tie najvhodnejšie.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1966, cyklus „East 100th Street“
Pre čo najautentickejší kontakt s témou sa musí dokumentarista stať akceptovanou súčasťou komunity ľudí, v ktorej fotografuje. Na fotografiách vidieť, či ich spravil človek z vonku, ktorý iba išiel okolo a zajtra už bude fotografovať inde, alebo z komunity, pričom dokumentárny fotograf narozdiel od reportážneho fotografa, by mal mať snahu fotografovať z vnútra. Dostať sa medzi ľudí, ktorých chceme fotografovať, je postupný proces získavania dôvery, a ináč to nebolo ani v prípade Bruce Davidsona a jeho projektu z prostredia harlemského Ghetta. Jednalo sa o tažké prostredie, skúste si predstaviť, že sa s fotoaparátom vyberiete na košické sídlisko Luník IX, respektíve, že si trojnožku rozložíte priamo pred bratislavským Pentagónom. Na začiatku fotografovania projektu ešte nevedel veľa o obyvateľoch toho miesta, keď na otázku černošskej ženy, čo robí v štvrti, do ktorej očividne nepatrí, odpovedal, že fotografuje ghetto. Žena mu odpovedala, že to čo on nazýva ghettom, oni nazývajú domovom. Postupne sa mu ale podarilo ľudí spoznať, pochopiť a stať sa súčasťou 100 východnej ulice v Harleme.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1966, cyklus „East 100th Street“
Projekt začal fotografovať na veľkoformátový prístroj, nemal v úmysle sa pred ľuďmi skrývať, práve naopak, predpokladal, že v ich očiach sa stane akceptovanejším, ak dá jasne najavo svoj úmysel a z fotografovania spraví akt, dodá mu vážnosť. Rovnako, v tomto sociálnom prostredí, kde ľudia zužovaní chudobou túžia po veľkých veciach, snažia sa odlíšiť a nadobudnúť veľké reťaze, veľké autá, prikladajú potom aj väčší význam veľkému fotoaparátu a chcú sa dať odfotografovať.
Bruce Davidson sa snažil získať priazeň ľudí z Harlemu. Tých, ktorí sa nechali odfotografovať neskôr vyhľadal, aby im ukázal a podaroval fotografie, ktoré urobil, z čoho vzniklo veľa možností navštíviť ľudí v ich domovoch a tým pádom veľa skvelých príležitostí na vznik ďalších fotografií. Spomína si, ako sa spriatelil s miestnym chlapcom, ktorý mu pomáhal nosiť techniku. Jeho skutočná pomoc pre Bruca však spočívala v tom, že vždy vedel poradiť, kde žije niekto zaujímavý na fotografovanie, ľudí poznal a tí ich potom pustili k sebe domov, v pravý čas vedel varovať, kto by mohol Brucovi ublížiť, ten sa s ním cítil bezpečne a veľmi mu pomohol pri práci. Pre dokumentárneho fotografa je teda veľmi nápomocné ak v prostredí, ktoré sa chystá fotografovať, už niekoho pozná, kto ho môže uviesť, sprevádzať, či sa zaňho zaručiť.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1966, cyklus „East 100th Street“
Fotografovanie v uzavretom a náročnom prostredí je aj o krehkej dôvere miestnej komunity voči fotografovi, preto je potrebné správať sa voči ľuďom s rešpektom a úctou, aby sme si ju zachovali. K tomu patrí aj problém, ktorý sa môže často vyskytnúť a to, že niektorí ľudia si nebudú želať, aby ste ich fotografovali. Počas fotografovania svojho Harlemského cyklu bol s týmto problémom konfrontovaný aj Bruce Davidson. Namiesto toho, aby na ľudí zatlačil a snažil sa stoj čo stoj fotografiu získať, sa práve naopak snažil vžiť do ich situácie a pochopiť, prečo si fotografovanie neželajú alebo aký na nich môže mať dopad. Bruce napríklad stretol muža, ktorý zbieral odpadky z kovu a predával ich do zberu. Nechcel sa dať fotografovať, lebo sa bál, že v prípade ak by fotografiu uvidel niekto zo sociálneho úradu tak by prišiel o podporu, ktorú poberal. Pri tomto mužovi to Bruce nemohol na prvý pohľad tušiť, ale v prípade, že by sme sa rozhodli fotografovať ľudí ako prostitútky či drogo závislých, ktorí sú určite zaujímavé typy na fotografovanie, tak strach z polície bude pre nich hlavnou prekážkou a dostať sa k nim bude veľmi ťažké.
S rovnakou húževnatosťou ako pri projekte v Harleme sa pustil Bruce Davidson aj do fotografovania v newyorskom metre. Počas obdobia jedného roku sa denno denne vydával na cestu nekonečnými tunelmi pod mestom. Nemal na pláne konkrétnu destináciu, ale nechal sa unášať vlakovými súpravami kam ho zavedú. Ak narazil na zaujímavé miesto, tak si ho však poznačil, aby sa tam mohol neskôr vrátiť. Najradšej v metre fotografoval neskoro v noci a na svitaní, lebo vtedy sa metro stalo domovom tých najzvláštnejších ľudí. Ich emócie a nálady nám vynikajúco sprostredkoval na svojich farebných fotografiách. V knihe „Subway“ (Metro) sa Bruce Davidson nesnaží rozprávať príbeh, ale práve zachytiť akúsi kolektívnu emóciu prítomnú pri cestujúcich metra, ktorá sa nesie celou knihou.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1980, cyklus „Subway“
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1980, cyklus „Subway“
Pri fotografovaní v dopravných prostriedkoch ťažko zostaneme nepozorovaní. Keď si nás už náš objekt záujmu všimne, je najlepšie dať svoje úmysly jasne na javo. Bruce Davidson má v knihe „Subway“ veľa záberov, kde musel ľudí osloviť a spýtať sa na povolenie ich fotografovať, ale napriek tomu nestrácajú na svojej sile. Bruce priznáva, že ani naprek svojim skúsenostiam preňho nikdy nebolo ľahké osloviť cudzích ľudí s úmyslom ich fotografovať. Vždy mal strach. Naučil sa preto konať rýchlo a impulzívne čím strachu nedal šancu. V prostredí metra, kde objekt jeho záujmu mohol vystúpiť na ďalšej stanici a už by ho nikdy nevidel, to bolo jediné riešenie. Bruce so sebou tiež nosil malý album so svojim portfóliom, ktoré ukázal ľuďom, ktorí so súhlasom na fotografiu váhali.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1980, cyklus „Subway“
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1980, cyklus „Subway“
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1980, cyklus „Subway“
Pomohol aj pri tejto fotografii mladíka s výraznou jazvou na tvári, podľa ktorej je zrejmé, že pouličná bitka mu určite nebola cudzia. Keď nastúpil do metra a všimol si, ako si ho obzerá Bruce Davidson s fotoaparátom zaveseným na krku, tak mu hrubým hlasom jasne povedal, že ak ho odfotografuje, rozbije mu fotoaparát. Na čo sa však Bruce pohotovo ohradil tvrdením, že on ľudí bez dovolenia nefotografuje, a ukázal mu svoj vreckový album s portfóliom. Po pár prelistovaných stranách mladík prekvapivo Bruca požiadal, aby ho odfotografoval. Na tomto príklade vidíme, že pri správnom prístupe je možné odfotografovať aj ľudí, ktorí navonok pôsobia nevľúdne, nepriateľsky, či nebezpečne.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1980, cyklus „Subway“
Nie všetky zážitky Bruce Davidsona z metra New Yorku sú príjemné či so šťastným koncom, zažil aj aký je to pocit mať na krku priložený nôž, bol obeťou lúpežného prepadnutia, musel vydržať v často degustnom prostredí, no napriek tomu ďalej s húževnatosťou a odvahou pracoval na svojom projekte, ktorý sa hrubým písmom zapísal do dejín fotografie.
Projekt Metro je z konca 70-tych rokov, Bruce Davidson je však členom prestížnej agentúry Magnum od roku 1958, vynikajúco sociálne fotografoval už ako mladík, čím sú dôkazom jeho prvé cykly fotografií „Brooklyn Gang“ (1959), „Dwarf“ (1958), „Time of Change“ (1961), ktoré na mňa osobne z jeho tvorby zanechali najväčší dojem. V projekte Dwarf (Trpaslík) Bruce cestoval spolu s putovným cirkusom a spriatelil sa so zaujímavým vystupujúcim trpasličieho vzrastu, pričom fotografoval výlučne jeho. Už tu sa do nového prostredia začlenil tak, aby mohol byť dokonalým pozorovateľom.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New Jersey, 1958, cyklus „The Dwarf“
Bruce Davidson / Magnum Photos; New Jersey, 1958, cyklus „The Dwarf“
Hranica medzi odosobneným pozorovaním a ponorením sa do deja sa zotrela v lete 1959 pri fotografovaní partie problémových mladistvých, ktorých dnes poznáme z knihy „Brooklyn Gang“. Fotografie pôsobia neskutočne autenticky práve preto, že mladý Davidson sa s nimi dokonale identifikoval, objavil v nich emócie, ktoré vtedy sám prežíval, ich strach, zúfalstvo a hnev boli aj jeho.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1959, cyklus „Brooklyn Gang“
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1959, cyklus „Brooklyn Gang“
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1959, cyklus „Brooklyn Gang“
O téme neprispôsobivých mladých ľudí z okrajových štvrtí New Yorku sa Bruce Davidson dozvedel z novín, a k prvotnému kontaktu so skupinou, ktorú neskôr fotografoval, mu pomohol sociálny pracovník. Mali okolo 16 rokov, v podstate to boli ešte deti, ktoré ich pôvod, doba a prostredie, v ktorom vyrastali, vrhli do predčasnej dospelosti, na ktorú neboli pripravení.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1959, cyklus „Brooklyn Gang“; fotografia sa objavila nedávno na obale 33 štúdiového albumu Boba Dylana „Together Through Life“ (2009).
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1959, cyklus „Brooklyn Gang“
Bruce Davidson dokumentoval ich život niekoľko mesiacov, zachytil ich priateľstvo a spolupatričnosť, ktoré im boli odoprené doma či v škole, tak ich našli na ulici. Napriek snahe členov gangu vyzerať odlišne a nezávislo, Bruce Davidsonovi sa podarilo na svojich fotografiách odkryť to, čo sa za pózou vzdoru týchto detí ukrývalo.
Bruce Davidson / Magnum Photos; New York, 1959, cyklus „Brooklyn Gang“
Smutnou bodkou za knihou „Brooklyn Gang“ sú súčasné svedectvá pamätníkov. Veľa ľudí na fotografiách už nežije, podľahli svojim démonom a predávkovali sa drogami, alebo spáchali samovraždu. Čo bol príklad Cathy, dievčaťa z poslednej fotografie. Oproti tomu, Bruce Davidson je aktívny ako fotograf aj o 60 rokov neskôr a aj na staré kolená hľadá nové témy na fotografovanie a pracuje na nových cykloch.
Pridaj komentár
