Tak som ho nestihol... Nie že by som ho mal osobne stretnúť, ale jeho výstava v marci v National Portrait Gallery mi ušla. Nejako som sa v tej dobe jednoducho do Londýna nedostal. Vlastním však jeho knihu a občasným listovaním v nej si stále kladiem otázku, ako to ten chlap dokázal?
Narodil sa v roku 1938 a vyrastal v londýnskych uliciach. Jeho otec Herbert bol strihač látok. Školu zanechal v 15-tich rokoch a začal sa živiť ako poslíček pre poštovú službu. Toto sa skončilo v 1956, keď bol povolaný na základnú vojenskú službu pre vzdušné sily. Počas jeho služby na Ďalekom Východe, mu zakázali hru na trúbku a tak sa musel poobzerať po ďalšom kreatívnom vyžití. Rozhodol sa teda kúpiť si fotoaparát Rolleiflex. Jeho vlastný portrét je jeden z prvých záberov, ktoré urobil. Odfotil sa v Singapúre ležiaci na posteli, s tvárou odvrátenou od objektívu a pokrytú mäkkým slnečným svetlom. Picassov poster visí nad ním. Ako povedal sám Bailey, je to jeden z dvoch umelcov, ktorý ovplyvnil jeho kreatívne videnie. Druhého uvádza Walta Disney-ho...
Po ukončení vojenskej služby sa vracia do svojho rodného mesta, aby pomáhal ako asistent v štúdiu Johna Frencha. Predtým ako sa stal módnym fotografom pre anglický Vogue, mal za sebou obrovské množstvo rôznych skúseností na rôznych postoch vo fotoateliéri.
Jeho hviezda začala stúpať v roku 1961, ako nafotil na obálku Vogue modelku a neskôr aj jeho priateľku, Jean Shrimpton. V tom roku pre Vogue nafotil neuveriteľných 800 stránok!
David používa slovo FUCK v hovorovej reči rovnako často, ako bežní smrteľníci dýchanie. Fotil aj posledný oficiálny portrét anglickej kraľovny, pri príležitosti jej 88. narodenín. Na otázku, či pri fotení nenadával, odpovedal, že keď akceptujete kráľovnu, tak mali by ste akceptovať aj istú tradíciu. Nikdy predtým kráľovnu nefotografoval. Na otázku prečo nie, odpovedal:
“Nikdy by som nefotil niekoho, kto mi dá na fotenie len 5 minút. A vôbec nezáleží na tom, kto by to bol. Keby mi zatelefonoval aj samotný Boh a povedal by mi: Poď ma odfotiť, ale máš na to len 5 minút, tak by som mu povedal: V poriadku, urob teda nejaký zázrak a predĺž tento čas! Ale v podstate som dosť rýchly a fotenie ma začne skôr nudiť, ako fotografovaného.”
Ak sa pozeráte na jeho portrétové fotografie, nebojím sa povedať, že má istý röntgenový pohľad. Ponúkne vám väčšinou čiernobielu fotografiu, ktorá portrétovaného obnaží až na kosť. Niečo podobné vidím aj vo fotografiách Boba Carlos Clark-a. Žiaden iný fotograf celebrít ma tak neberie, ako títo dvaja páni. Dokonca ani Rankin nie. Asi to bude tou ich starou školou a priamym jednaním. Bailyho nezbedný humor, úprimný-rovný postoj ku každému a jeho kreativita, urobili z neho milovaného britského fotografa za posledných 50 rokov. Pri fotení svojich objektov sa každý jeden človek stáva súčasťou jeho vlastného vesmíru. Pripraví si ich rôznymi trikmi k foteniu tak, že sa u neho cítia príjemne, relaxovane a čo je najdôležitejšie, nikdy sa pri fotení nenudia! Má neuveriteľnú schopnosť rozoznať, kedy jeho sitér (úžasné slovo, pravda? Odvodené od slova sit=sedieť) už ukázal svojú skrytú tvár, o ktorej možno ani sám majiteľ nevie. Stalo sa mu niekoľkokrát, že portrétovaný nebol nadšený s výslednou fotografiou. Ale po čase, sám hovorí o minimálne 10 rokoch, si konkrétna osoba ten portrét zamiluje. Nedávno sa mu stalo, že manželka nemenovanej celebrity prišla k nemu a kúpila svojmu manželovi fotku, kde ho Bailey fotil pred 30-timi rokmi. Teraz môžem však ja osobne špekulovať o tom, či ju kúpila práve kvôli manželovi, alebo kvôli fotografovi so známym menom. Veď sám Bailey sa stal vlastne legendou už za mlada, keď vďaka jeho práci režisér Michelagelo Antonioni natočil v roku 1966 film Blow up – Zväčšenina.
Na veľa svojich modelov má aj osobný kontakt. Jeden z jeho blízkych priateľov je aj Jack Nicholson. Dávnejšie o ňom povedal, že je šikovnejší ako ostatní, pretože vie niečo, čo iní nevedia. Keď sa Baileyho opýtali, že čo to je, odpovedal:
I don’t fucking know. If I knew, I’d be as smart as him…
Kvôli šťavnatému obsahu, je škoda túto vetu prekladať.