Pri intenzívnom prezeraní fotografií v zaplnenej galérii, som za posledné dni natrafil na zaujímavý čiernobiely kúsok, ktorý ma uchvátil svojou vnútornou mágiou, netradičným prístupom k rovine horizontu, ako aj zvláštnym ohnutím roviny ostrosti. Ide o ideálny prípad, kedy k fotografii môžeme pristupovať ako k umeleckému dielu, aj kvôli použitej symbolickej plánovitosti. Rozhodol som sa svoj obšírnejší komentár k tejto fotografii štylizovať adekvátnym spôsobom.
Fáza prvá - orientácia
Z hľadiska procesu spoznávania a porozumenia umeleckého diela sa orientácia považuje až za druhú fázu po fáze prvej, nazvanej predbežné poznatky, kedy sa zhromažďujú informácie o autorovi, technike vzniku diela, podmienkach vzniku, atď. Fotografický portál je však miesto dosť špecifické a preto som tieto dve fázy prehodil. Najprv nás divákov musí zaujať maličký náhľad v galérii medzi ostatnými fotografiami, ktorý následne rozklikneme do väčších rozmerov. Predbežné poznatky o fotografii sa k nám ako prvé nedostanú.
Zuzkina fotografia upúta diváka už v prvom náhľade. V tom drobnom obrázku nám úplná redukcia farieb dáva tušiť, že budeme mať do činenia s niečím pocitovým. Čierna farba, biela farba a niečo medzi nimi v spojitosti s človekom je už v základoch nabité obrovským potenciálom. Ak si všimneme silný kontrast, možno sa vo fotografii ponoríme aj do dramatického deja. Dve svetlé plochy a okolo čierno-čierna tma... hm... to môže byť zaujímavé. Názov fotografie pre usmernenie diváka nie je. Autor necháva divákovi plné pole realizácie bez akéhokoľvek ovplyvňovania.
Takto nejako vyzerali moje myšlienkové pochody pri zahliadnutí fotografie skôr, ako som si ju zväčšil.
Rozklik.
Hneď ako sa fotografia zobrazila v plnej veľkosti na obrazovke, rozlial sa mi v duši nádherný pocit. Doslova a do písmena rozlial, presne ako to úžasné svetlo, ktoré je na fotografii zachytené. Vizuálne hypotézy, ktoré som získal z malého náhľadu sa skutočne potvrdili. Úplné vykryštalizovanie obrazového pola mi umožnilo sa plne ponoriť do tejto fotografie...
Prudké zmeny jasnosti vytvárajú kontúry, čo predurčuje vyniknutiu tvarom, líniám a zároveň potláča priestorovosť. Napriek týmto predpokladom, svetlé oblasti fotografie poskytujú dostatočnú možnosť si vytvoriť priestorovú orientáciu. Dokonca sklonená hlava, vystrčená šikmo von z fotografie so svojími tieňmi razantne odmieta akékoľvek dohady o celistvej definitívnosti dvojrozmerného obrazu.
Tvary a plochy vo fotografii sú vo vzájomných vzťahoch a neustále na seba pôsobia, čomu bežne hovoríme a označujeme pojmom kompozícia. Hlavný charakter kompozície je postavený na práci svetlo-tieň. Kompozícia je vysoko znepokojivá, až dráždivá, z dôsledku náklonu horizontálnej roviny skoro o 4°. Od malička vnímame spodnú líniu okna vodorovnú a táto skúsenosť v konfrontácií s fotografiou v nás vyvoláva spomenutý nepokoj.
Fáza druhá - predbežné poznatky
Pár sekúnd na to, ako mi otvorená fotografia visela pred očami, som neudržal zvedavé očné tiky a pozrel som stranou na autora. V okamihu zistenia tvorcu fotografie som sa len pousmial a napísal pod fotografiu krátky komentár. So Zuzkou som už pár slov prehodil, a tak viem, že je to človek čo nenecháva veci vo fotografii na náhodu. Každý prvok je starostlivo zvažovaný a má svoj dôvod pre existenciu. Tešil som sa tomuto zisteniu, pretože som vedel, že môžem začať o fotografii rozmýšľať a to je fáza, ktorá ma nesmierne baví. Nestáva sa často, že narazíte na podobnú fotografiu. O to viac si ceníte každý jeden takýto ponúknutý pixel.
Ak o Zuzke ešte nemáte informácie, môžete si prečítať aj pár riadkov o nej v rozhovore z konca minulého roka.
Fáza tretia - interpretácia
Interpretácia je súčasťou vnímania umeleckého diela. Môžeme ju považovať za dekódovanie autorovho vizuálneho zdelenia (fotografie) do verbálneho jazyka. Je samozrejmé, že nikdy neprídeme k maximálne vyčerpávajúcemu výkladu. Treba ešte spomenúť fakt, že nie každá fotografia však dosiahne tohto bodu – interpretácie. Interpretácia je vlastne vyvrcholením samotného procesu vnímania. Sú vyslovene fotografie (a to drvivá väčšina), od ktorých svojou povahou a obsahom ani nemôžeme požadovať interpretáciu.
Po krajoch vizuálneho pola sú dve hlavné figúry, ktoré na seba strhávajú pozornosť. Figúrami chápeme zhluk útvarov, ktoré začneme vnímať ešte skôr, než si vôbec uvedomíme o aký predmet, alebo predmety sa vlastne jedná. Tieto zobrazené figúry vystupujú rovnocenne a to aj potom, čo rozbijeme vizuálne pole na izolované fragmenty.
Odvíjajúci príbeh našej fotografie začína (zrejme) v starom domčeku. Svetlo z jedného okna slabulinko osvecuje tri poháre a stôl, na ktorom sú položené. Ešte na okraji okna sa nachádzajú predmety, ktoré sú však ťažko identifikovateľné. Váza, fľaška...? Za týmto oknom, sa mimo hĺbky ostrosti nachádzajú len svetlé škvrny bez akéhokoľvek známeho tvarového náznaku.
Existenciu druhého okna si môžeme len domyslieť. Aj keď nie je priamo vidieť, jemné štvorcové siluety tieňov na široko odhalenej hrudi dievčaťa nám dávajú tušiť, že tam to druhé okno je. Máme tu vnútro domčeka, kde zariadenie je beznádejne utopené v tme. Máme tu jasne viditeľné okno, pred ním stôl s troma pohármi a dievčinu so sklonenou hlavou. Jednoduchý výpočet objektov pred tým ako začnú vznikať súvislosti.
Zastavím sa najprv pri stole. Nedostatok svetla mi neumožní zistiť, či poháre sú pod nánosom času v podobe prachu. Mám pocit, že sú do polovice naplnené. Dva poháre sú rovnaké, a tretí je odlišný, jednak tvarom a tak isto aj svojou výškou. S istotou sa nedá posúdiť, či aj v tom treťom je tekutina. Dva poháre je jasná, a niekedy vo fotografiách lacne zrežírovaná symbolika, no ale tri?! Čo viedlo autora fotografie k takémuto nepárnemu počtu? Táto skupina pohárov bude určite v akomsi hľadajúcom vzťahu s človekom. V akom? Milenecký trojuholník a výčitky?
Chválim vloženie tohto rébusu do fotografie. Práve pri takýchto fotografiách sa pristavíte v galérii na dlhšiu chvíľku, až kým neprídete na uspokojivé vysvetlenie. A možno na nič neprídete, a odídete ďalej s veľkými otáznikmi. A práve tu si niečo z fotografie odnášate so sebou...
Dievčina. Neprehliadnuteľne odhalený dekolt, priamo vystavený prenikajúcemu svetlu z neviditeľného obloka. Odhalená hruď v takej miere je možno symbolické otvorenie svojho vnútra, svojho srdca pred svetlom a svetom. Slnečné lúče vieme, že sú liečivé. Je to znázornenie raneného vnútra a prijímanie čohosi, čo môže pomôcť v bolesti?
Prečo bolesť? Smútok sa tiahne celou fotografiou. Výraz dievčiny napovedá, že sa niečo stalo. Máme chuť jej jemne, pomaličky, dvoma prstami zdvihnúť hlavu a pozrieť sa do očí. Len opatrne, aby sme nerušili ducha toho miesta. Aby sa na nás nenahneval a neodvial atmosféru popod zle utesnený oblok von. Oči sú zastrené padajúcimi vlasmi a ja rozmýšľam, či už uschli slzy, alebo je to len suchá ťažoba zaťatej vzdorovitosti a silnej osobnosti.
Sklonená hlava symbolizuje pokoru. Spojením s odhalenou hruďou môžeme súdiť o tom, že ponúka čistý štít. Nič netají alebo už nebude tajiť. Spájajme príbeh ďalej s pohárikmi. Dva rovnaké – zaľúbený pár. Tretí je iný rozmerom. Vstúpil medzi dvoch niekto ďalší? Poháre sa spájajú s omamným nápojom. Človek robí veľa neuváženého, ak do seba obráti viacej takýchto pohárikov.
Technický pohľad na fotografiu
So samotnou fotografiou som strávil v grafickom programe niekoľko desiatok minút. Skúmal som náklon, snažil sa ho vyrovnať, ako káže naše prirodzené vnímanie reality. Hľadal som ďalšie alternatívne kompozície, hľadal som niečo, čo by bolo ideálne pre mňa, s čím by som bol spokojný. Hoci plne akceptujem vizuálny komunikačný kanál druhých, ale predsa mi to nedalo.
Veľmi zvláštne vo fotografii pôsobí na diváka variabilná hĺbka ostrosti. Myslím to v pozitívnom slova zmysle. Je to netradičné a atypické z hľadiska priestorovej kompozičnej výstavby. Všimnime si, že okraj oblečenia (pravdepodobne čierna látka) na pravom pleci, ktorý je ďalej od nás sa viditeľne rozmazáva v dôsledku nižšieho clonového čísla. Exif hovorí o clone F2. Následne pozriem na stôl a zostanem zmätený. Znova na dievčinu, znova na stôl... Niečo tu nehrá. Stôl sa totižto nachádza ešte ďalej od objektívu ako pravé rameno a je v rovine ostrosti! Napadne nás použitie Tilt-Shift objektívu, no ďalšie hľadanie v metadátach poskytne informáciu o pevnej 50mm s maximálne otvorenou clonou na f1,4.
Do úvahy prichádzajú dve riešenia: buď sa rozmazávalo na pravom pleci, alebo sú to dve spojené fotografie. Osobne zastávam prvú možnosť. Skúšal som vo Photoshope extrémne rozjasniť tiene. Snažil som sa nájsť stopy po spojení dvoch fotografií. Našiel som dve dlhé stopy, ktoré však môžu byť jednak znak pôsobenia štetca, ale tak isto aj vystúpenie dvoch objektov nachádzajúcich sa v tme domčeka. Kategoricky sa nemôžem postaviť ani za jednu z možností.
V tomto záverečnom odseku nechcem vôbec kritizovať spôsob narábania s fotografiou. Viem si však predstaviť, ako to niekomu nemusí byť po vôli a stane sa táto technická záležitosť kameňom úrazu. To, čo som chcel povedať je , že ak sa pozeráme na fotografie príliš úzko špecializovaným pohľadom, pohľadom technickým, ba možno až vedeckým, sami sa ochudobňujeme o nádherný estetický zážitok, aký táto fotografia rozhodne ponúka.
Chcete si aj vy nechať odborne okomentovať svoju fotografiu?
Registrovaní užívatelia majú možnosť nechať si zhodnotiť svoju fotografiu odborným okom. Stačí, ak nám na redakčný mail kritika@ephoto.sk. zašlete vašu jednu fotografiu (alebo link na fotku vo vašej galérii), ktorú by ste si chceli nechať okomentovať. Do predmetu emailu napíšte svoje meno alebo nick. Redakcia v rámci svojich možností vyberie pár fotografií, ktoré bude hodnotiť. Nebudeme teda hodnotiť každú jednu fotografiu, ktorá k nám príde. Námety zaslaných fotografií, ako aj chyby na nich sa často opakujú, a preto máme za to, že takéto hodnotenie nebude prínosom len pre samotného autora fotografie, ale aj pre ďalších čitateľov ePhoto.sk. Do kritického okienka je možné zasielať len vlastné fotografie. Autor zaslaním fotografie súhlasí s uverejnením kritiky/úpravy fotografie v rubrike Kritické okienko.
Pridaj komentár
