Viacmenej pravidelne navštevujem niektoré historické bratislavské cintoríny, ten na Nivách, na Palisádoch, či nad PKO. V poslednom čase na mňa pri ich návšteve dolieha smútok. Nie je to len miestom, mŕtvi vo mne smútok nevyvolávajú. Smrť beriem ako prirodzenú súčasť života a cintoríny na mňa vplývajú skôr svojím pokojom.
Smútok vo mne vyvoláva ich postupná devastácia. Z mesiaca na mesiac je ich stav horší. Krásne historické náhrobky sa stávajú terčom vandalov a zlodejov. Ozdoby sú odlomené, náhrobky pováľané, čo bolo z kovu je niekde v zberných surovinách. Anjeli bez hlavy, Kristus bez nôh, po starej fotke zostalo len svetlejšie miesto. Nikto cintoríny nestráži, nikto popadané náhrobky nedá späť. Smutné.
Cez hlavnú bránu by sa návštevník dostal na cintorín, kráčajúc krásným stromoradím. Zámok akoby naznačovl, že tu ľudia nemajú čo hľadať.
Soška anjelika symbolicky strážiaca cintorín hneď za vedľajším vchodom. Zatiaľ ju vandali nepoškodili.
Vďaka fotoaparátu z toho všetkého nedostávam depresiu. Popri radosti z fotografovania však smútok pretrváva. Jeden z dní, keď pozitívna nálada prevládla nad smútkom, som prežil nedávno. Posledné dozvuky babieho leta volali fotografov na prechádzku. Ja som navštívil Ondrejský cintorín. Doobedné svetlo svietilo z tej správnej strany, prechádzajúc korunami stromov tvorilo krásne svetelné škvrny. Stačilo len vyhľadávať tie správne esencie fotografie.
Vďaka stromom má svetlo mnoho podôb. Prírodný bodový reflektor.
Svetelné škvrny sa hrajú so štruktúrou kameňa a machu.
Presklené átrium za mojim chrbtom poslúžila ako skvelá odrazka.
Niekedy v správny čas svetlo nasvietí objekt tak, ako potrebujete.
Po nedávnom predstavení Nikonu Df, som zistil, že skoro nepoužívam Nikon AF 50/1,4G. Stačilo pár záberov, aby som pochopil akú robím chybu. Na cintorín som preto vyrazil len s fotoaparátom a záklaďákom. Ak máte super svetlo, je niekedy vhodné, ak fotografujete čiernobielo. Lepšie si vychutnáte svetlo a tiene, štruktúry, tvary, textúry. Fotoaparát som preto nastavil do monochromatického režimu. Pre maximalizáciu bokehu som nastavil clonu na f/1,4. Viem, že objektív je vtedy mäkší a vinetácia najväčšia. No a čo? Fotografia nie je vždy o maximálnej technickej kvalite. Je dobre sa od techniky oslobodiť, fotenie zjednodušiť a len si ho vychutnávať.
Jednoduchý recept: "záklaďák na plnú dieru". Prečo ho nepoužívam častejšie?
Nikto nie je prorokom, ale moje i vaše fotografie, môžu byť v budúcnosti cennou spomienkou na minulosť. Dokument svojej doby. Veď každý fotograf je vlastne aj kronikárom.
Pridaj komentár
