Kým na vás fotka neprehovorí (úvaha)

Fotografia, dokonca aj taká, ktorá nebola dotknutá ďalšími úpravami, nesie túto špecifickú vlastnosť. Sama sa nemení, naše oči ostávajú tiež také isté a predsa sme schopní sa na ňu raz pozrieť a odsúdiť na zabudnutie, zatiaľ čo plynutím času v nej nachádzame niečo úplne nové, odhaľujeme doposiaľ neobjavené svety a súvislosti. To isté sa môže stať opačne. Najprv záber vychválime do nebies, no nakoniec zistíme, že jeho miesto je na starodávnom pohrebisku pixelov.

Pri porovnávaní sa s ostatnými sa nám mnoho vlastných snímok zdá neskutočne obyčajných. Pritom môže ísť o obrázky, ktoré by iste potešili divákov a možno v sebe skrývajú aj viac ako zhluky farieb, tvary či pekné svetlo. A možno sú to práve tieto veci, ktoré na diváka pôsobia. Ak o tomto fenoméne vieme, dokážeme zistiť kedy sa táto zmena deje? Prečo? Sme si po tejto stránke podobní?

Určite áno. Hádam každý (azda okrem oldskúlových filmových zanietencov) si pri vytváraní fotografie prešiel takzvanou displejovou príhodou. Po krvopotnej práci na správnom nastavení prístroja a nakomponovaní záberu sa pozeráme na malú zadnú obrazovku fotoaparátu. Je to oukej. Nie, dokonca to vyzerá byť super. Už si predstavujem ako si to pretiahnem z karty. Pekne do čítačky a hneď na to pomaly po kábliku sa tento krásne ostrý, farebný a kompozične dokonalý obdĺžnik perfektne zachytávajúci najimpaktnejší rozhodujúci okamih v dejinách ľudstva dostane na nekompromisnú plochu môjho Eiza. Tam sa s nim vysporiadam, rozplyniem sa nad jeho krásou a vytlačím aspoň na trojmetrové plátno. To sa stáva každému z nás.

Tieto zábery nás však často nepríjemne prekvapia. Načítame súbor do počítača, náhľad vyzerá byť v poriadku. No pri zobrazení plnej fotografie zistíme, že displej fotoaparátu prikrášlil realitu viac než sme čakali. Po tomto zistení ju presunieme k súborom na zmazanie. Už ho nepotrebujeme.

Občas sa však stane, že práve táto fotografia všetky triedenia, upratovania a vymazávania, ktoré za ďalší polrok vykonáme. Ako? Prechádzame fotografie, uisťujeme sa, že nezmažeme nejaký cenný kúsok. A v tom je tu zas. Snímka, na ktorú sme už dávno odsúdili na zabudnutie. Pozeráme sa na ňu, chvíľu len tak, bez pocitov, no postupne nám začína dochádzať, že tento obrázok predsa len niečo skrýva. Po chvíli pozorovania v nej objavujeme niečo úplne nové. Zrazu je to náš najnovší hit.

Preto nemažme hneď všetky zábery, ktoré nám najprv nedávajú zmysel. Nechajme ich dozrieť. Možno neskôr, už prvotne opomenuté a čakajúce, využijú svoju šancu ukázať čo sa v nich naozaj skrýva.