Pri výbere foťáku alebo debatovaní o technike sa najviac hovorí o šume, rozlíšení, rýchlosti a tak ďalej. Veľké rozdiely ale urobia aj drobnosti. Každý fotoaparát má nejaké.
Každá značka fotoaparátu má nejaké špecifiká. Niekde je lepšia ergonómia, niekde rýchlejší vývoj, niekde väčší výber objektívov alebo prílušenstva. Podobné zásadné rozdiely tu budú vždy – aj keď často sa pozície vzájomne menia.
Potom sú tu veci, ktoré proste chce mať každý výrobca. A tak sa dopĺňajú do každého fotoaparátu každej značky (alebo aspoň tam, kde sa to oplatí). Tak napríklad nahrávanie videa či LiveView sa postupne stávajú štandardom. Samozrejme, rýchlejšie sa implementujú funkcie, ktoré sú lacnejšie, ale tie hranice sa budú len znižovať.
No a potom existujú funkcie alebo možnosti, ktoré sú špecifické iba pre niektoré značky alebo modely. Často o skutočne geniálne drobnosti – také, ktoré dokážu urýchliť prácu a ktoré napr. pri prechode k inej značke môžu aj silne chýbať. Napriek tomu zostávajú doménou iba tej-ktorej značky a ostatní výrobcovia sa do ich implementácie nehrnú.
Každá značka má takéto svoje zlepšováky. Tu je malý zoznam vecí, na ktoré sa buď zabúda, alebo nie sú poriadne spropagované, ale pritom môžu dosť spríjemniť život.
1) Stabilizovaný senzor – Olympus, Pentax, DSLR Sony. Dobre, toto nie je práve „drobnosť“, ale ide o veľmi užitočnú vec, ktorá sa často prehliada.
Keď sa v polovici 90. rokov objavila optická stabilizácia, šlo logicky o systém stabilizácie v objektíve. S filmom to inak nešlo; ostatne, tento spôsob sa používa aj v stabilizovaných ďalekohľadoch. Firmy, ktoré tento systém zaviedli do praxe (Canon a Nikon), v ňom pokračujú aj ďalej a pridali sa k nim aj ďalší (napr. Panasonic). Na druhej strane, Konica Minolta a Pentax zaviedli stabilizáciu pomocou pohybu samotného senzora a toto sa používa aj v niektorých kompaktoch.
Systém stabilizovaných objektívov má svoje výhody – má väčší účinok, ukľudňuje aj obraz v hľadáčiku a stabilizuje aj vstup pre ostriace senzory, takže pomáha spoľahlivejšie ostriť. Avšak zásadná nevýhoda je, že funguje iba v danom objektíve. Čiže s troma objektívmi treba trikrát zaplatiť stabilizáciu; a navyše niektoré objektívy proste stabilizované nikdy nebudú – napríklad malé lacné svetelné pevné sklá typu 50 mm f/1,8. Ani nehovoriac o starých objektívoch z bazáru, ktoré veľmi radi používame.
Ak teda niektorí výrobcovia preferujú stabilizáciu v objektíve – fajn, ale bolo by vhodné zároveň ponúknuť aj stabilizovaný senzor. Nech si majiteľ fotoaparátu vyberie, ktorý spôsob chce používať. Ostatne, na aparáty so stabilizovaným senzorom sa dajú použiť aj niektoré stabilizované objektívy (napr. sklo Leica/Panasonic na Olympus, objektívy Sigma OS na Pentax/Sony) a vybrať si, ktorý spôsob sa má používať. Je škoda, že aj značky, ktoré používali stabilizované senzory v DSLR (Samsung, Sony) od nich v bezzrkadlovkách upúšťajú.
2) Režimy TAv a Sv – Pentax. Expozičné režimy fotoaparátov sa dajú zhrnúť ako PASM. Čiže: plnoautomatický režim (P), priorita clony (A resp. Av), priorita času (S resp. Tv) a plne manuálny režim (M). Tieto režimy existujú už aspoň pol storočia a sú rozobraté v každej fotografickej knihe. Každý fotograf aj o polnoci vie odpovedať, že priorita času sa používa napríklad na fotenie rozmazanej vody, prioritou clony si zase regulujeme hĺbku ostrosti a tak ďalej.
Ale je tu ešte tretia veličina – ISO, ktoré ovplyvňuje expozíciu v rovnakej miere. Ale ISO takmer nikdy nedostáva rovnakú pozornosť, ako čas a clona – pritom by sa dalo povedať, že ISO meníme na fotoaparátoch najčastejšie. Veď ako používame režimy A a S? Najprv zvolíme ISO, potom clonu alebo čas.
Ale sú aj iné situácie. Niekedy chceme mať pod kontrolou čas aj clonu, ale expozíciu samotnú nechať na fotoaparáte – inak povedané, automatickú voľbu ISO. Inokedy zas treba rýchly prístup k nastaveniu ISO (kolieskom), ale ostatné parametre môže riešiť fotoaparát. Práve tieto dve voľby dopĺňajú štvoricu PASM priamo na voliči expozičných režimov – TAv (Time/Aperture priority) a Sv (Sensitivity priority).
Tieto režimy by mali byť na každom fotoaparáte – hlavne pre pokročilého používateľa sú nepomerne užitočnejšie, než motívové programy.
3) Vlastné nastavenia (C1, C2...) – Canon, Panasonic, Sony a i. Takúto situáciu pozná každý svatobný fotograf. Vonku sa fotia portréty na priorote clony s nízkym ISO a tak alebo onak nastaveným bleskom. Potom sa prejde do kostola a v priebehu minúty treba nafotiť príchod nevesty, s manuálnym režimom, vysokým ISO a zas inak nastaveným bleskom. Alebo sportový fotograf: úplne iné nastavenia treba na závody motoriek a úplne iné na „paddock girls“.
Na takéto, a mnohé iné situácie treba rýchlo prepínať medzi dvoma či troma sadami nastavení, pričom v každom môže byť tucet rôznych volieb. Práve na takéto prípady sú niektoré fotoaparáty vybavené režimami C1, C2 (resp. USER a pod.) - fotograf si do takejto jednej „banky“ uloží nejakú sadu nastavení, ktorú potom rýchlo vyvolá, alebo môže prepínať medzi dvoma či troma takýmito sadami. Je to výborná pomôcka. Pravda, zmysel má iba vtedy, keď je dostupná okamžite, ideálne priamo na voliči expozičných režimov. Ak treba tieto sady vyberať v menu, stráca sa tým hlavná pointa, čiže rýchlosť.
4) Rýchly reset – Pentax, Samsung. Vidíme niečo zaujímavé, čo treba hneď odfotiť. Rýchlo chytíme fotoaparát, priložíme k oku, takmer cvakneme – keď zistíme, že máme zvolený manuálny režim s nevhodnými hodnotami, alebo ISO nastavené na úplne inú situáciu. Vlastne úplne stačí, keď fotíme na prioritu clony napr. na slnku na f/11 s aktívnou kompenzáciou, keď uvidíme niečo zaujímavé v tieni. Nastaviť fotoaparát správne trvá pár sekúnd, ktoré nie sú vždy k dispozícii. Používateľské nastavenia z minulého bodu (tzn. C1, C2) to môžu riešiť, ale iba v prípade, ak máme vhodný režim uložený práve na takúto situáciu.
V takomto prípade potrebujeme skôr rýchlo vyresetovať nastavenia – napr. zrušiť kompenzáciu expozície, nastaviť clonu z vysokej na štandardnú (plne otvorenú), alebo v manuálnom režime zresetovať expozíciu na takú, akú nameria fotoaparát. Takéto zelené tlačidlo je veľmi návyková vec – je oveľa rýchlejšie stlačiť jedno tlačidlo, než točiť kolieskami, kým sa dostaneme na štandardné hodnoty.
Podobne ako C1/C2, aj rýchly reset má význam iba vtedy, ak je dostupný okamžite. Takisto toho nesmie resetovať príliš veľa (napr. zmeniť ukladanie z RAW na JPEG), inak treba niektoré veci nastavovať nanovo a celý systém sa míňa účinkom.
5) Prisvietenie LED – dnes už iba Nikon. Fotiť sa dá aj v úplnej tme, na to existujú blesky. Ale zaostrenie – na to treba bezpodmienečne nejaké svetlo. Ak žiadne nie je, fotoaparát si pomôže sám. Preto bývajú kompakty vybavené prisvetľovacou LED. Kedysi boli aj zrkadlovky, ale potom si niekto uvedomil, že zrkadlovka nepotrebuje na zaostrenie sústavné prisvetlenie, stači pár zábleskov – a vznikol nápad využiť na túto funkciu vstavaný blesk. Toto riešenie je síce lacnejšie a má výhodu, že blesk pokryje všetky ostriace body, ale aj tak je vrcholne nepríjemné pre fotený subjekt. Jedno blysnutie do tváre – OK. Štyri blysnutia sú už otrava a ešte zvyšujú možnosť, že subjekt zatvorí oči. Takže sekundárna funkcia tohto blikania – redukcia červených očí, takisto veľmi nefunguje.
Silná LED rovno do očí síce takisto nie je extra príjemná, ale je to určite humánnejšie riešenie. Ostatne, KAŽDÝ fotoaparát má na prednej strane nejakú LED – slúži na indikáciu samospúšte. Takže pre použitie aj na prisvetlenie by stačilo použíť silnejšiu. Ideálne by bolo používať premietanie červenej mriežky, ako to robia externé blesky. Kedysi boli takto vybavené aj niektoré fotoaparáty vyšších tried (naposledy Sony A850), ale je to len ďalší dobrý trend, ktorý sa úplne vyparil.
6) Vertikálny grip so správnym držaním – Sony. Kto rád fotí na výšku, asi si skôr či neskôr obstará battery grip. Profesionálne zrkadlovky majú často vertikálnu spúšť vstavanú už štandardne. Tejto vertikálnej spúšti sa ale nedostáva taká pozornosť, ako primárnej spúšti. Ovládacie prvky nie sú dobre duplikované, takže pre nastavenie mnohých vecí treba prehmatávať. A hlavne, držanie je úplne iné – vertikálna spúšť je umiestnená na kraji fotoaparátu, ktorý je ale pri vertikálnom držaní vyšší – čiže aj poloha ruky je iná, menej stabilná, skrátka odlišná a nepohodlná. Ostatné ovládacie prvky, ak sú aj prístupné, sú takisto umiestnené inak.
Správny grip by mal umožňovať úplne rovnaký komfort fotografovania, ako pri štandardnom držaní. Nemusia byť dostupné všetky funkcie ako napr. menu, ale podstatné je umiestnenie spúšte, ktoré má byť relatívne k hľadáčiku rovnaké, ako primárna spúšť. Takisto základné ovládacie prvky by mali byť duplikované tak, aby boli dostupné pri oboch spôsoboch držania.
Je škoda, že ostatní výrobcovia stále trvajú na starom spôsobe fungovania vertikálnych gripov. Pravdu povediac, systém vstavaného gripu (profesionálne DSLR Canon a Nikon) je takisto pomerne nepraktický – keď chce ísť fotograf naľahko, nemôže nechať grip doma. Osobne dúfam, že aspoň neoriginálni výrobcovia príslušenstva niekedy ponúknu aj battery gripy s takýmto „správnym“ držaním.
7) Undelete – Kodak (kompakty). Komu sa to už nestalo? Počas pauzy prezeráme nafotenú sériu snímkov a len stláčame vymazať, vymazať, vymazať, vymazať... :) Ale hups, toto sa nemalo vymazať! No už je neskoro – vďaka omylu je fotka, ktorá nemala byť zmazaná, už preč. Ak to bol dôležitý obrázok a máme iba jednu kartu, asi sme dofotili, pretože teraz sa treba dostať k počítaču a použiť nejaký softvér na obnovu zmazaných súborov. A ak to nebol zas taký dôležitý záber... No, aj tak škoda.
Ako vieme, zmazanie obrázku nezlikviduje súbor na karte fyzicky, iba ho označí ako zmazaný. Preto nie je žiaden problém ho obnoviť, ak nebol medzitým prepísaný. A rovnako nie je žiaden problém do fotoaparátu naprogramovať túto funkciu. Hodilo by sa to aj v prípade, keď niekto razantne žiada zmazanie nejakej fotografie....
8) Vlastné menu – Nikon a i. Aj keď majú niektoré fotoaparáty na sebe cez dva tucty tlačidiel, nie všetko sa dá nastaviť priamo. Niekedy proste treba chodiť do menu – a ak je tam schovaná funkcia, ktorú používame častejšie, tak aj menu navštevujeme dosť často.
Preto príde vhod možnosť vytvoriť si vlastné menu – čiže buď z toho štandardného vyhodiť nepoužívané funkcie, alebo si naukladať vlastný výber funkcií do samostatného menu. Takisto nie je na zahodenie kolonka, ktorá zoskupuje naposledy použíté funkcie menu. Takto sa dá rýchlo dostať k veciam, ku ktorým sa inak treba dlho preklikávať.
9) Poriadny interný blesk - Interný blesk je vždy skôr núdzové riešenie – je slabý, nedá sa umiestniť mimo tela, jeho poloha je fixná tzn. nedá sa natáčať ani naklápať a podobne. Obvykle je ale jeho služba ešte viac degradovaná – napríklad nefunguje v sériovom snímaní a neumožňuje rýchlu synchronizáciu, aj keby výkon mohol stačiť. Sú aj iné drobnosti: napríklad niektoré zrkadlovky počas nabíjania externého blesku zvýšia ISO a fotografiu vyhotovia tak. Ale pri nabíjaní interného je spúšť proste blokovaná.
U Sony (resp. pôvodnej Minolty) majú všetky blesky rovnoprávne postavenie – interný funguje v sériovom snímaní aj pri rýchlej závierke. Okrem toho dokáže riadiť (odpaľovať) externé blesky zároveň s bleskami pripojených cez kábel, čo tiež nie je práve typické.
Iný spôsob, ako dodať šťavu internému blesku, je jeho flexibilnejšie umiestnenie. Blesk by sa mal správne vyklápať čo najvyššie, prípadne s možnosťou vyklopiť ho do vyšky, aby sa mohlo svetlo odraziť od stropu. Takéto konštrukcie vidíme na bezzrkadlovkách Olympus a Panasonic. S podobne šikovným riešením prišiel aj Pentax Q – blesk možno odpáliť aj usadený, ale dá sa aj vyklopiť do vyššej polohy. Ak je to začiatok trendu pre konštrukcie interných bleskov, budeme len radi.
10) Focus bracketing - Automatické ostrenie je ťažký oriešok, nefunguje vždy ideálne. A aj keď aparát zaostrí dobre, niekedy nemáme jasno, kde presne chceme zaostriť (napr. pri produktovke alebo krajinke pri hľadaní hyperfokálu). Problematické sú aj portréty pri malej hĺbke ostrosti, keď stačí malý pohyb, aby bolo zaostrené ucho namiesto oka. Na takéto situácie by sa hodil focus bracketing – vytvorenie viacerých záberov s trochu iným zaostrením.
Táto funkcia, žiaľ, oficiálne vymrela. Pôvodne s ňou prišiel Contax na zrkadlovkách s bajonetom N. Focus bracketing fungoval tak, že sa vytvorili tri zábery – jeden správne zaostrený a dva na oboch koncoch hĺbky ostrosti.
Neskôr funkciu resuscitoval Olympus v niekoľkých zrkadlovkách 4/3. Fungovala jednoduchšie – vytvorilo sa niekoľko snímov s odstupňovaním zaostrením.
Ale keďže je focus bracketing na tomto zozname, stále v praxi existuje. Dá sa dobudovať do kompaktov Canon pomocou neoficiálneho firmvéru CHDK. Funkcia sa dá všeobecne využiť na hranie s hĺbkou ostrosti – jej zvýšenie (focus stacking) alebo naopak zmenšenie pomocou skladania viacerých snímkov.
Bonusové funkcie, s ktorými sa stretávame častejšie:
Senzor priblíženia oka – veľmi užitočná vec na každom fotoaparáte s hľadáčikom (či už elektronickým alebo optickým). Hlavne dnes, keď zrkadlovky využívajú hlavný displej na zobrazenie stavových informácií. Veľký zadný displej nemá čo svietiť v dobe, keď pozeráme do hľadáčika.
Zobrazenie ISO v hľadáčiku – stále to nie je úplná samozrejmosť, azda sa to postupne napraví. ISO by malo byť zobrazené vždy, za každých podmienok – čiže aj vtedy, keď ho fotoaparát nastavuje automaticky.
Elektronická vodováha – toto je jedna z funkcií, ktorá zažíva v zrkadlovkách boom, takže sa s ňou budeme stretávať častejšie. Veľmi užitočná vec hlavne pri fotení zo statívu, netreba myslieť na mechanickú vodováhu.
Mass Storage – po pripojení k počítaču káblom sa fotoaparát hlási ako štandardné pamäťové zariadenie a nie ako služba na prenos obrázkov. To je praktickejšie pri používaní napr. iných operačných systémov alebo súborových manažérov, prenos je obvykle aj rýchlejší. Veľa fotoaparátov podporuje obe možnosti, ale z nejakého dôvodu Mass Storage postupne mizne.
Samozrejme, toto nebol žiadny vyčerpávajúci zoznam – väčších a menších drobností, príjemných aj nepríjemných, má každý fotoaparát veľa. Oplatí sa pri výbere pozerať aj na ne – mnohé vedia byť veľmi nápomocné (alebo naopak) pri konkrétnom štýle alebo žánri. Podeľte sa v diskusii, čo vám pri fotení pomáha.
Tak, tentoraz som bol na výrobcov dobrý a pochválil ich... Nabudúce ich zase vyhreším za zásadné veci, ktoré sme mali vo fotoaparátoch už dávno mať.
Pridaj komentár
Chybička se vloudila... 
